Hrebeňovky po Roháčoch sa zúčastnila malá skupinka – skupinka okolo PSA. Predpoveď počasia nebola moc pozitívna a samotné mraky nad našimi hlavami to len potvrdili. Začínali sme na Podbanskom. Je to zvláštne, ale všetky reštaurácie a krčmy otvárali až o 15.00. Tak sme začali našu túru bez pivka na začiatku. Po troch hodinách šlapania a pasenia sa na čučoriedkach sme boli konečne v Pyšnom sedle. Tu sme si chceli vychutnať krásny pohľad na Roháče, ale hustá hmla nám v tom zabránila. Šlapať v hmle nie je vôbec zaujímavé, lebo sme nevedeli, kedy tie stúpania a klesania končia. Pravdu povediac, kebyže ich vidím, tiež by to nebolo asi moc motivujúce. Síce sme nič nevideli, ale zdolávali sme jeden kopec za druhým. Počas predierania sa hmlou nás zastavil iba kamzík, ktorý sa pásol priamo na chodníku. Bol to vážny salámista, lebo len na nás pozrel a ďalej sa pásol. Tak sme si ho pofotili a museli sme čakať, kým sa napasie a uhne nám z chodníka. Už sa zvečerievalo a nevedeli sme, kde budeme spať. Oblaky sa začali trhať, keď sme prichádzali na Hrubý vrch. Sedeli sme na vrchole a pozerali na západ slnka a na oblaky, ktoré sa cez sedlá prevaľovali z doliny do doliny. Bolo to ako z Barabášových filmov. Kvôli tomuto pohľadu sa oplatilo šľapať 5 hodín v hmle. Spali sme kúsok pod vrcholom v takom celkom dobrom bivaku. Naše telá sa prispôsobili kameňom a zaspali sme. Mne sa celkom dobre spalo, len Lucia s Mišom boli chvíľku vyplašení, lebo mysleli, že je pri nás medveď. Nakoniec zistili, že to nie je krvilačné zviera túžiace roztrhať nejakých turistov ale to som si len trochu pochrapkával. Ráno mi trochu vynadali za ten stres, čo som im spôsobil. Išli sme už od pol šiestej. Sediac na Volovci a rozhliadajúc sa po krásnej scenérii sme zistili, že zatiaľ sme tam sami – sami na celom hrebeni. Úplná paráda. žiadni turisti, cepri, poliaci. Iba my a kamzíci. Tešili sme sa na Ostrý Roháč, lebo už sme potrebovali trochu zaujímavejší terén. Reťaze sme zvládli v pohode. Neviem, kde som mal oči na Ostrom Roháči, keď som si nevšimol, že Mišo sa zasnúbil s Luciou. Ako mi toto mohlo utiecť ozaj nechápem. Uvažoval som z čoho vzniklo meno kopca Plačlivý, keď som šlapal v tom nekončiacom stúpaní, ale moc do smiechu mi nebolo. Možno to vzniklo práve z toho. Na vrchole sme si dali riadny oddych. Ležali sme a čerpali silu zo slnečných lúčov, čo na nás svietili. Samozrejme som zhorel ako prasa. Počas nášho oddychu sme zistili, že už nemáme ani kvapku vody, pivo dochádzalo neuveriteľnou rýchlosťou. Mali sme pokračovať na Baníkov, ale tam sa valili nejaké búrkové mraky a ozaj sme nemali chuť na tých reťaziach dostať šupu bleskom a potom mať tabuľku na symbolickom cintoríne. Možno to bola len zámienka, aby sme z Pyšného sedla mohli ísť na čapované pivo na Žiarsku chatu. Tam sme sa najedli, oddýchli, umyli si nohy v „termálnom“ potoku. Ráno sme si pozreli symbolický cintorín a ??arafiov?? vodopád a išli dole. Využili sme možnosť požičať si kolobežky a zísť dole na nich. Vraj do 15 minút sme mali byť dole. Nám to trvalo asi 8 minút. Je pravda, že sme to celkom rozbehli. Začalo pršať a ukryli sme sa pod prístreškom pri jednej reštike. Tam hrali bulharské vypalováky a my sme nevedeli, či chceme sedieť v suchu a počúvať tú „hudbu“ alebo radšej moknúť?. Našťastie prestalo pršať a my sme odtiaľ vypadli preč.
Cestou domov sme sa už tešili na James na Brnčalke.
Účastníci: Mišo, Lucia, Fafo
Komentáre