„Tenkrát poprvé“
Keď som sa dozvedela o možnosti ísť zo skobákmi na Záruby a prespať tam, nezávahala som (asi preto, lebo som zatiaľ nič také nezažila a teda som si nevedela úplne predstaviť, čo ma čaká) a povedala som si, že toto musím zažiť. Moje odhodlanie nezmenili ani divné pohľady tích, ktorím som sa s tímto plánom zverila. Napriek tomu, že rôzne dobre mienené varovania mierne naštrbili moju odvahu, akosi som sa ocitla vo vlaku do Smoleníc a odtiaľ už nebolo úniku. Dobre vyzbrojený proti tme a zime (mala som na sebe požičané nohavice a v požičanom vaku takisto požičaný spacák, karimatku, čelovku…) som sa spolu s ostatnými vydala k prvému cieľu, ktorý nebol až taký vzdialený a to do krčmy pár krokov od stanice. Tu sme sa posilnili rôznymi nápojmi s blahodárnymi účinkami a po skupinách sme začali op??????a?? toto príjmené stanovisko. V „mojej“ skupinke bol aj Peter B. všetkým známy ako Rampár, s ktorým som sa v krčme celkom spriatelila a napriek tomu, že už vo vlaku sa rozhodoval, že sa vráti domov, nakoniec sme ho presvedčili, nech ide s nami na Záruby. Veď by sme šli spolu pomaličky pozadu a on by mi porozprával zopár príbehov. K tomu však nedošlo, lebo nevinne vyzerajúca hra na hádzanie sa do snehu skončila nešťastným Rampárovým pádom. Zdalo sa, že má niečo s nohou. Tí, čo ho lepšie poznajú tvrdili, že určite simuluje, no neskoršie odborné vyšetrenia ukázali, že sa mýlili. Rampár zostal ležať na ceste a netváril sa, že chce vstať a tak sme ho zohrievali všetkými dostupnými prostriedkami (nápojmi, bundami aj vlastnými telami). Zranený si potom sám zabezpečil pohodlný odvoz a my sme sa vydali ďalej bez neho. Neskôr sme sa dozvedeli, že domnelá simulácia bola v skutočnosti špirálová zlomenina a tak si Rado, ktorý v tom mal prsty, vyslúžil medzi niektorými z nás prezývku Lámač (tentokrát však nejde o ženské srdcia). Ešte stojí za zmienku, že pri obetavom staraní sa o Rampára utrpela zranenie aj Lucia, našťastie to hrdinsky rozchodila.
Cesta bola namáhavá, ale pekná s ešte krajšími občerstvovacími prestávkami.
Keď sme dorazili do cieľa, privítala nás rýchlejšia časť našej výpravy, zohriali sme sa pri ohni a ďalej nasledoval voľný program, prevažne šlo o konzumáciu dostupných jedál a nápojov. Potom sme sa postupne začali sťahovať do stanov a zakutrávať do spacákov, človek by ani neveril, koľko vecí a ľudí sa na také malé miesto zmestí. Skoro všetkým sa spalo dobre, len Rado ráno prekvapivo zháňal nealkoholické nápoje (nikto nič také nemal!!!) a vyzeral trošku bledozeleno. Ktovie, čo v noci robil. Nadránom nás opustil Maroš, pretože sa šiel venovať svojmu povolaniu. Obdivovali sme jeho odhodlanie a boli sme radi, že my môžeme spať ďalej.
Musím povedať, že sa mi spalo fakt dobre na to, že to bolo moje „poprvé“ v stane v zime. Počasie bolo na mňa v tomto dobré.
Príjemným budíčkom bola Darinka (dokonca budila aj nečlenov oddielu vo vedľajšom stane, určite jej za takú službu boli vďačný). Potom sa ešte ozval mužský výkrik „Vstávajte vajčáci!“ a to už bola naozaj dôrazná výzva, tak sme sa začali prebúdzať. Náš stan prišiel navštíviť aj Edo. Priniesol so sebou nejaký teplý nápoj, až po chvíli mi došlo, že to je varené víno a celkom som to ocenila. Povyliezali sme zo stanov, pokračovali sme v obľúbenej činnosti (konzumácia), privítali sme ďalších prichádzajúcich, konkrétne Jura, Miša Borovana a Arka, z ktorého návštevy mali najväčšiu radosť ostatní oddieloví aj neoddieloví psy (neviem presné počet, ale bolo ich tam dosť).
Porozprávali sme si nočné zážitky a začali sme schádzať dolu, pričom sme veselo zdravili tích nešťastných turistov, ktorí sa snažili dostať tam, odkiaľ sme my prišli. Niekedy sme sa cítili ako hrdinovia s tími karimatkami. Šťastne sme sa dostali do Smoleníc aj do autobusu, cestu väčšina z nás prespala a prebrala nás až Trnava, kde sme sa rozlúčili a tešili sa na Silvestrovský večer (ktorý mimochodom tiež stál za to).
Celkové hodnotenie: super.
