Stránka horolezeckého oddielu HK Skoba Trnava

Tak túto otázku sme si počas poslednej akcie položili nespočetne veľa krát a asi jediný kto nám na to mohol dať aspoň akú takú odpoveď bol Maroš. Problém bol ale v tom, že on to vedel najmenej. A navigačný prístroj sa v jeho rukách premenil na neovládateľnú zbraň proti ktorej sme nevedeli bojovať. Ale pekne od začiatku…
Na schôdzi padlo rozhodnutie že sa niekam v sobotu vyráža. Ale akosi sa mi to nepáčilo, lebo keď sa Rado opýtal že kam ideme dostal stručnú odpoveď: „o 8 na stanici a drž hubu“ No a keď sme mu z vlaku ukázali celý hrebeň, ktorý sme mali prejsť na ťažko, chcel vyskočiť. Zlatá nevedomosť. Po príchode do dedinky Višňové, sme začali bucháť na miestne pohostinstvo aby občerstvili turistov. Chviločku sme sa zdržali aby sme nabrali sily na strmý výstup, ktorý sme zdolali AKO NIČ. Silné typy si spravili ešte menšiu odbočku, aby navštívili hrad Čachtickej pani a pripomenuli si na chvíľu krvavé udalosti, ktoré sme chceli predviesť na Radovi. Moc sa mu ten nápad nepáčil, tak sme sa vydali na cestu, aby sme ich dobehli. Podarilo sa nám to až na Prašníku, kde sme ich našli rozvalených a driemajúcich, najhoršie ale bolo že nám nenechali nič z „energy drinkov“. Po nabratí síl a nájdení batohov sme pokračovali v ceste, ktorú nám veľmi (ne)spríjemňoval Maroš svojím nádherným spevom. No a tu už začínali prvé problémy z orientáciou. Marošove GPS hovorilo jasne: nie po značke ale cez 4 kopce, 2 doliny 3 polia… Nepomohli ani párne argumenty od Stana. Podvolili sme sa sile techniky a rozum sme radšej nechali odpočívať. Ts, ts, tá dnešná doba…
Po prekonaní tých kopcov sme čakali vykúpenie, ktoré malo ale podobu krížovej cesty. Pred nami sa ocitla húština kadiaľ by neprešiel ani zajac. Toto Vám GPS neukáže. No tak čo, pustili sme sa do predierania, lámania, trhania, plazenia a hlavne nadávania. Maroš musel ísť v dostatočnom odstupe kvôli svojej bezpečnosti. Húština bola dlhšia ako sa dalo očakávať. Na konci konečne Edo chytil Maroša a zahodil mu mapu. A to sa ešte len začínalo. Potom sme prešli popri viničoch a zvrtli to na miestnu skládku odpadu. Celkom sranda také borenie sa po smetisku medzi bábikami bez hláv, starými matracmi a kadejakými mrtvolami. Ďalej nasledovalo preskočenie potoka, a už sme sa ocitli na poli. Tu sme sa dokonca začali báť aj o naše biedne životy. Farmári moc neoblubujú turistov, križujúci práve zasiate pole alebo kľučkujúcich medzi kapustou. Ďalší potok a konečne dedina. Uffff, to chce pivo… Bolo nielen pivo a ja tak povzbudení som povedal že keď hrebeň tak hrebeň a hľadal som spoločníka na návrat znovu na hrebeň. Veď všetci trénujeme na Baffin. Na koniec sa odhodlal iba Juro a tí čo išli zbabelo po ceste sa nám vysmievali, že dnes tam neprídeme. Tak sme sa nasrali, nahodili rýchle tempo a miestami dokonca aj beh. Nepotrebovali sme žiadne GPS, orientácia podľa kopcov a rozumu
Takto v poloklusu sme konečne prišli za posledných lúčov slnka na táborisko na Dobrej Vode. Cieľová stanica., a ich nikde. Určite ich zase zradilo GPS, alebo Maroš? Prvý dorazil Stano. Ostatných zmiatla červená značka ale chvalabohu sa nedali a za hlbokej tmy prišli na táborisko kde už vďaka Stanovi blčal oheň. Romantika sa dovŕšila s príchodom Tomina, a teda aj gitary, piva vína a hruškovice. Dobre sme sa najedli, a potom sa už inak pozerá na veci. Najprv sme si mysleli, že Marošovi to GPS ukazuje iba čas a dátum, ale nakoniec sme ho aj tak museli všetci pochváliť že bol maximálne pripravený a vlastne že nás aj tak celkom dobre povodil, bola celkom zábava. Večer sme si už iba lízali ranky , spievali a driemali. Na druhý deň sme sa zobudil trochu zniečený ale donútili sme sa ešte ísť liezť, keď sme to celú cestu niesli na chrbtoch. A tak sa skončila táto výborna akcia s dobrým začiatkom a ešte lepšim koncom… Na záver nám GPS aspoň prezradilo koľko sme prešli » 55km. A poučenie: vždy si zoberte so sebou GPS, bude určite sranda…