„kurvaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa“ rozliahlo sa volanie ako chvíľku pred tým po mesiacom zaliatej strednej Dalmácii. Dedinčania tak hlboko pod nami si na to už určite zvykli, lebo posledné 2 hodiny nepočúvali nič iné. Zvykli sme si na to už aj my, a ďalší pád na ostrú skalu v prevedení Rada nebol ničím novým. Trošku stereotyp. Iba skaly ostré ako britva a maličké kríky pichľavé ako ihla. Jediné čo sa menilo bola poloha mesiaca ktorý neúprosne zapadal za horizont. Nám sa zdalo že sa vôbec nepribližujeme k ceste kde nás čaká naša alfička. To je tak: 7 ľudí, 1 čelovka…
A začalo sa to takto:
Scéna: (kemp, všetci sedia okolo 2 stolov, popíjajú pivo a pofajčievajú)
„ no čo, nepôjdeme už liezť? Je už 18:00“
„ ale nestresuj, máme čas. Pivo som dal práve zachladiť na hajzle“
„aha, tak potom OK.“
Scéna: (Paklenica NP, ďaleko od nástupu a ešte ďalej od parkoviska )
„ Toto neni možné. Nástup ako v Tatrách!!!!! Jano, to je umenie vybrať takúto cestu. Na všetkých fotkách je človek istiaci z chodníka obklopený množstvom krásnych diev ktoré viac prejavujú záujem o lezca ako o prírodné krásy. A my sa musíme drbať takto vysoko“
„ haha o takomto čas by tam už aj tak nikoho nebolo. Za chvíľu bude 20:00“
Scéna: (Paklenica NP, 5 ľudí sa stretlo v jednom mieste 100 metrov nad zemou a 100 metrov od vrcholu)
„ pomeeeeeee, čo tam toľko robíte. Slnko už začína zapadať za horizont.“
„ počkaj, musíme sa previazať. Je tu strašná motanica z toho. Auuuu, Juro, stojíš mi na nohe“
Juro: „ “
Scéna: (7 ľudí sa v zdravý stretlo na vrchole a v hlbokej tme si podávajú ruky. Niektorí mali celkom zaujímavý dolez. Kolmý komín, bez istenia a bez čelovky)
„ pekné lezenie. Čo vravíte?“
„ super, len som sa bál ako sa stmievalo. Keď už padla tma bolo mi to aj jedno“
Boli s nami aj začiatočníci: „ Prosím vás, už nikdy nelezme v tme“
„ Nič sa neboj. Teraz tuto prejdeme na hrebeň a za pol hodinku sme dole…“
Scéna o 3 hodiny: (7 ľudí sedí ešte asi 200 metrov od parkoviska a posilňujú sa Energy tyčinkou)
„ehm, pekná pol hodinka“
„no, trošku sa to pretiahlo. Ale už sme dole“
„čo to tam šuchoce? medvedica“
„hmmmm, dal by som si takú medvedicu. Dúfam, že je v období párenia. Myslíš, že by chcela?“
Šuchotanie prestalo….
Takto vyzeral náš poobedný výlet do hôr. Na parkovisku sme si skontrolovali zranenia. Bolo ich pomerne dosť, možno aj kvôli nevhodnej obuvi, nakoľko všetci zostupovali v šlapkách/žabkách alebo lezečkách. Aj pádov na ostré skaly alebo do nechutne pichľavých kríkov bolo viac ako mohla naša pokožka zniesť.
Pri pivečku v kempe sa na to už ale pozerá trochu inak a celkom slušne sme sa na tom zabávali. Nedá mi aby som nepochválil Dominiku, ktorá zvládla tento náročný výlet. Na začiatok to bola výborná skúška 
Ostatok pobytu sme liezli kratšie športové cesty v blízkosti spomínaných krásnych a spievajúcich diev. Jedno skoré ráno som sa vybral s Jurkom na náš hlavný cieľ: Anica Kuk, cesta Velebitaški, 6a. Krásne lezenie, trošku problém s orientáciou keďže všade boli nity ktoré vás lákali tam, kde ste nemali čo robiť. Jurko sa celkom natrápil. S jeho spáleným chrbátom musel byť každý pohyb s batom smerom nahor utrpením. Nakoniec sme to po 5 dĺžkach a po najťažších úsekoch vzdali a zlanili. Posledný zlaňák bol celkom zaujímavý. Mal 65 metrov a za celý čas sme sa nedotkli skaly. Prišiel som na koniec lana a stále som bol 5 metrov nad zemou a 2 metre od skaly. Prúser. Zhodil som batoh na zem a začal som sa rozhúpavať. Po pár pokusoch som ako tak chytil skalu a lano mi vystrelilo smerom nahor. Ufff
