Milí horolezci a sympatizanti,
rada by som sa s vami podelila o moje pocity a zážitky z dovolenky v Chorvátsku (9. – 13. júla 2008), ktorú som strávila práve v spoločnosti šarmantných horolezcov vyššej i nižšej šarže. Ja lezúca nie som, dokonca ani sympatizant. Avšak, z radu týchto úžasných, odvážnych a chrabrých mužov som si našla priateľa, čo bol aj dôvod, prečo som sa ocitla v meste Starigrad Paklenica v Strednej Dalmácií.
Celý plán bol veľmi jednoduchý. Nič neplánovať, zobrať autá, stany a vybrať sa na zvolenú destináciu, kde už nejaký ten kemp nájdeme. Prvý problém nastal, keď sa zistilo, že horolezcov je osem a majú iba jedno auto. A van to veru nebol. Hlava (kvôli neustálemu prezliekaniu sa do plaviek na verejnosti neskôr prezývaný Hlavička), Šolo (kvôli neustálemu prezliekaniu sa do plaviek na verejnosti neskôr prezývaný Šulo), Tomáš, Janko a Dominika, Peťo, Juro a Rado. Ja som sa rozhodla, že si zavolám so sebou kamarátku, aby sa mi mal kto venovať, keď sa bude loziť. To som však nečakala, že kamarátka si vezme bývalého frajera (vďaka svojej kúzelnej osobnosti neskôr prezývaný „Bulo“) a voľné chvíle budeme tráviť do trojky. Fuj.
Cesta bola veľmi chaotická, napriek dvom GPS. Najskôr sme nakúpili rakúske diaľničné známky, neskôr sme išli cez Maďarsko.
Tím Alfa pod vedením Hlavu a s posádkou Šolo (copilot), Jankom a Dominikou absolútne ignoroval všetky dopravné značenia vinou priveľkého objemu motora, čo však malo za následok ich najskorší príchod.
Tím Almera (môj tím) zasa príliš dodržiaval všetky značky, čo malo za následok dobrý pocit pri vzhliadnutí policajných hliadok. O zábavu v tíme sa postaralo rádio_Rado.
Tím Avensis pod vedením mojej kamarátky Aničky a copilota Bula prežívala cestu veľmi stresovo, nakoľko Bulo potreboval vedieť všetky detaily cesty, ale tie nepoznali ani tímy, ktoré mali GPS.
Príchod sa datuje na stredu, 9. júla 2008. Postávali sme pri autách jedného kempu a osviežovali sa kvapkou treťotriedneho alkoholu. Zmapovali sme ceny až v dvoch kempoch a rozhodli sme sa stráviť dovolenku u „Alana“.
Niekedy približne v tomto čase bol Bulo už natoľko odutý, že chcel odviezť na vlak, alebo autobus, a že sa vracia domov. Jeho správanie nám absolútne nevadilo, ignorovali sme ho celý pobyt. Peťo avšak cestu nezvládol (celú dobu sedel s týmto hádajúcim sa ex párom v aute)… a zaspal na móle. To nemohli horolezci nechať len tak a rozhodli sa ho sem-tam na móle navštíviť.
Výjazd bol priam zákerný. Rado, Janko a Tomáš (ostatní zaspali a zhoreli na pláži) vzali opaľovací krém faktor 50 (!!!) a nakreslili mu známu skicu pekne do stredu chrbta. Podarilo sa… Presvedčíte sa, ako ho požiadate, aby vám ukázal chrbát…
Rozhodlo sa, že okukáme terén, a liezť sa v stredu nebude. Ja som bola zmorená, povedala som, že si pospím, a keď sa vrátia z prieskumu, nech ma zobudia a pôjdeme sa navečerať. Nezobudili ma a tak som o tretej ráno tlačila suchú stravu z kufra auta.
Za to Peťo sa z reštaurácie vybral iným smerom, dokonca k tomu aj stopoval, čo malo za následok dlhokánsku prechádzku po Strednej Dalmácií.
Druhý deň sme stále dospávali cestu a dopĺňali nedostatok tekutín. Navečer, okolo šiestej hodiny sa zrazu chlapci zodvihli, a hor sa na horu! My nelezci sme sa pomotkali v meste a vybrali sa na večeru, kde som vyhlásila, že počkám na toho môjho, oni nech sa kľukne najedia. Keďže do národného parku Paklenica vstup na osobu predstavoval 40kn, chlapci sa rozhodli rampu obísť. Zbalili si všetci saky paky a hodinu sa dostávali ku skale. Tú pekne vyliezli, zliezli a tam ich chytila tma. Od skaly ku rampe sa vracali 4 hodiny. Zasa som nevečerala.
Piatok sa chlapci skultúrnili a liezli ráno aj poobede. Boli nadšení, rozprávali o čokách, dĺžkach, lezačkách (podarilo sa mi rozšíriť môj horolezecký slovník) a tvárili sa spokojne a unavene. Od dopĺňania tekutín nás avšak nič neodradilo a tak sme prežili ďalší večer vo výbornej nálade.
Troška ma však zarazilo, že si musím neustále zamykať kufor, lebo ako náhle ostal otvorený, mizlo mi pivo, jedlo, všetko. Neskôr my bolo mojou polovičkou vysvetlené, že je to normálne a mám aj ja im vypiť a zjesť všetko, čo nájdem. A snažila som sa. Naozaj.
V sobotu sme sa dozvedeli, že sme v noci boli vraj hluční. Nevadí. Objednali sme si kultúrny výlet loďou, v ponuke ktorého bolo výrazné „no limit“ pre alkohol a jedlo. No nekúp to! Na lodi sme využili celkovú ponuku no limit, čo sa nám podarili dostať pod kontrolu okolo obeda po dobrom jedle a vykúpaní. Cestou späť sme však nezaháľali a opäť sa snažili dosiahnuť ten neexistujúci limit. Nepodarilo sa.
Toto však statných trnavských horolezcov neodradilo od ďalšieho večerného lezenia. Nelezci sa rozhodli povzbudzovať ich. Tento krát sme si počkali na hodinu, kedy bude vstup do parku bez poplatku. Konečne som videla svojho starého liezť… Asi mu to začnem zakazovať… Však je to nebezpečné! 
Večer sme sa rozhodli urobiť si good-bye party. Bula stále nebolo, už od zakotvenia výletnej lode, čo ešte viac prikladalo k dobrej nálade. Vytiahli sme gitaru a hulááákali a hulááákali. Vytiahla som (dobrovoľne) z kufra slivovicu, ktorú som si šporila na stav krízy, teda keď sa všetko dopije. Ale čo je to jedna slivka a pár pív!? Rozbehli sme sa všetci aj s gitarou na miestnu čerpaciu stanicu na nákup. Tomáš vyhrával na gitare a okoloidúci fanúšikovia z neho urobili pravého hudobníka vhadzovaním peňazí do otvoru pod strunami. To nás ešte viac navnadilo a vybrali sme sa do vedľajšej dediny na diskotéku. Skapal pes. Ale nám to nevadilo a tak dobre sme sa bavili, že nalievali medicínku už aj zadarmo. Kua, majú šarm tí horolezci!
V nedeľu sme sa dozvedeli, že sme v noci boli vraj hluční. Zasa. Okrem toho, že sme spali v priemere dve hodiny, prišla kontrola z recepcie a zistili, že nie sme tri autá, tri stany a sedem ľudí, ale tri autá, šesť stanov a jedenásť ľudí. Snažili sme sa vysvetliť, že niektoré stany neplnili svoj účel, takže sa nemôžu zarátať, načo ma však odbili slovami, že z nich trčali ráno nohy. K tomu sme už nemali argumenty. A to neboli rozložené všetky stany, čo sme mali zo sebou! Recepčná s nami neustále vyjednávala až ju tí naši chlapci s tým kúzelným šarmom natoľko zblbli, že nám zaúčtovala osem ľudí, dva stany a dve autá. Zarobili sme. 
Nabalené autá sme odparkovali a vyvali sme sa na pláž. Užívali sme si posledné kvapky slanej vody a krásnej prírody. Naposledy sme si sadli do prímorskej reštaurácie na pivko, šumienkovú vodu, grilovanú rybku a kávičku pred cestou. Rozlúčili sme sa a rozdelili do jednotlivých tímov a v tom začalo pršať. Ha!
Cesta späť bola rýchla. Každý tím si zvolil svoj vlastný štýl jazdy, čo spôsobilo dvoj hodinové odstupy v príchode na Slovensko.
Hoci bola táto dovolenka plná stanov, horolezcov a bez štipky komfortu, bola veľmi akčná, zábavná, živá a vtipná. Dala mi veľmi veľa zážitkov a spomienok. Dokonca som sa dozvedela, že „opilé hovno mosí rýchlo ven“. Už sa teším na ďalšiu akciu.
