Nuž konečne nastal čas leta a dovoleniek. Na rozdiel od ostatnej ľudskej populácie ktorá sa tlačí čo najviac k veľkej vode a iným letným radovánkam, my sme sa vybrali ako vždy do našich milovaných Vysokých Tatier.
Tento rok nám náš „James“ vyšiel na chatu Popradské pleso. Zišlo sa nás tam požehnane. 42 odvážlivcov, pripravených skoro na všetko. Ako na športový tak aj na spoločenský výkon. Niektorí silný jedinci zvládli všetko do kopy.
Ale pekne po poriadku.
V poslednej dobe nezvyklá vec. Skoro všetci účastníci zájazdu cestovali vlakom. Už sme pomaly zabudli aké je to pekné, zábavné a romantické. Keď sa v jednom kupáku stretnú ľudia rovnakého razenia, tak pre srandu netreba chodiť ďaleko. Máš dosť času rozobrať rôzne dôležité témy, lezenie, baby, politiku, baby, baby… Len keby to tak nedrncalo – plastové poháriky sú trošku nestabilné. Na konci cesty sme aj trochu ľutovali, že necestujeme až do Košíc. Ďalšia zastávka bola nám dobre známe Štrbské pleso a jeho zákutia. Do takého jedného sme hneď zapadli a zotrvali tam hodnú chvíľu. No, ale čo narobíš keď prší. Každý normálny čaká pekne schovaný kým prestane. Bohovia boli na našej strane – pršalo hodne a dlho. Všetko dobré však raz muselo skončiť. Batohy na chrbát a šlapať hore v ústrety dobrodružstvu. Počas cesty sme sa snažili všemožne utužovať priateľské a spoločenské kontakty aj z cudzími štátnymi príslušníkami. Za tú chvíľu sme spravili viac ako niektorí veľvyslanci za roky vo svojich úradoch.
Po príchode na chatu začalo vítanie sa s ostatnými opozdilcami. Uvítanie pomaly, ale iste, postupne a nenápadne prešlo do večernej zábavy . Jedinci ktorý šli skoro ráno na túru sa samozrejme večierku nezúčastnili. Veď na túry treba vstávať veľmi skoro a časová rezerva na túru je dôležitá vec. Niektorí síce až ráno, keď išli na túru, zistili kde vlastne sú, a kde sa vôbec nachádzajú. A poviem Vám, nie je to sranda, v lete keď praží slnko, po dlhom a vyčerpávajúcom večierku, dvojhodinovom nástupe, jedna flaša vody na piatich vysušených a pred vami kopa dĺžok ….to je výkon na nie jednu , ale aspoň dve olympijské medaile. A celý čas sa na Vás díva pleso plné studenej a perlivej vodičky.
A takto nejak podobne prebiehal jeden deň za druhým. Omladina liezla v rámci svojich možností a my starší sme sa snažili držať s nimi krok. Kto chcel turistikoval, kdo chcel liezol, kto chcel ležal na gauči pri olympiáde, kto chcel nerobil nič, kto chcel očumoval baby, kto chcel…….. proste dovolenka ako má byť.
Musím pochváliť všetkých účastníkov zájazdu, že sa nikto v horách a v bare nedolámal a nikto nespravil prúser ktorí by sa nedal vyžehliť úsmevom alebo horcom. Len Janíčko, prosím Ťa, keď robíš barmana, neodpíjaj hosťom z pohárov.
Samozrejme absolvovali sme spomienkovú párty na Symbolickom cintoríne za nášho kamaráta Ľuba, a aj ostatných ktorý v tých krásnych horách nemali také šťastie ako my. Pospomínali sme všetko možné, kopu príbehov čo sme spolu zažili, nasmiali sa, až to niekedy vôbec nevyzeralo, že sme na pietnom mieste. Aspoń takto boli všetci chvíľu medzi nami.
Horám a kamarádstvu zdar.
