„To Fes? No problem my friend,no problem“, a už, sa vezieme z letiska smer Féz. Spať budeme nevieme kde, ale taxikár nám niečo vybaví, no nakoniec aj tak skončíme na opačnej strane mesta, keď nás osloví jeden miestny z lepšou ponukou.
Vo Feze zostávame iba jeden deň, no i tak tu celkom dobre spoznávame miestnu kultúru.Hneď ako ráno vyjdeme do mesta osloví nás taký chlapík či nechceme niečo vidieť a tak…dobre mu nerozumieme no ideme za ním, má to byť kúsok odtiaľto. Vnárame sa hlbšiea hlbšie do najstaršej časti mesta a už vôbec netušíme kde sme, ani na ktorú svetovú stranu sme otočení, uličky sa stenčujú, tmavnú a začínajú smrdieť. Nakoniec vstúpime do jedného domu, prejdeme niekoľkými dvermi a tam sa nám nečakane objaví veľký obchod s farebnými koženými …. novšetkým možným koženým od kabátov, cez sandále až po pelechy pre psov. Najskôr sa však ideme pozrieť na strechu, je tam výborný výhľad na mesto a na miestnu kožiareň. V obchode nám chcú samozrejme niečo predať, Peťo skúša sandále, Andrej vyberá kabelku. Všetko je samozrejme camel a najlepšia kvalita. Cenu však hodili riadne vysoko, ale keďže zabudli že sme študenti tak to dali na polovicu a potom ešte niečo dole. Neskôr sa tieto výrobky veľmi dobre „osvedčili“.
V noci nás čaká 14 hodinová cesta k nášmu cieľu. Cestovanie autobusom bolo v pohode, aspoň v noci ako sme zistili neskôr, cez deň to už je niečo iné.Posledných 15 km ku kaňonu Todra sa ide taxíkom, ten nás vyloží rovno pred hotelom, kde zostanemeďalších 5 dní. Ubytujeme sa, izba tu stojí asi 10 euro (300 Sk) pre nás všetkých.Sme nažhavený konečne liezť, steny vyrastajú hneď spoza hotela, pýtame sa na sprievodcu. Majiteľ hotela vyjde na cestu a zakričí: HASSAAAAAN!! Za chvíľu dobehne Hassan aj zo sprievodcom (ručne robením), máme ho iba za 250 Dh, že sme to my, ináč ho vraj dáva za 350. Ale je to veľmi príjemný chlapík a keďže nemá čo robiť tak nám ide poukazovať kde sa dá čo liezť. Kaňon je úžasný, kolmé steny, krásne piliere. Radi by sme liezli v tieni, tak nám Hassan niečo ukáže. Samozrejme za hodinku na nás praží slnko a pekne prihoríme. Skala je tu veľmi dobrá „chytovatá“, trochu ostrá prsty sú zodraté za chvíľu, trenie je super. Ale nechceme to zas prehnať hneď prvý deň, tak si dáme pauzu, strávime ju u jedného Berbera v stánku, popíjame čaj a zabávame sa s ním, je nám jasné, že bude chcieť, aby sme niečo kúpili, no tento krát ho odmietame, ale veď on si na nás ešte počká. Pred západom slnka si ešte chceme daťjeden pekný pilierik priamo nad hotelom. Má 6 dĺžok a maximálne tak za 6b (7). Skala tu však nie je taká dobrá a obtiažnosť trochu tvrdšia.A tak sami stane, že si tam visím jediné čoho sa držím je tŕňový krík, tŕne sa mi zabodávajú do rúk, dole podo mnou, v hoteloch pomaly zažínajú svetlá a uvedomujem si, že tu asi oveľa rýchlejšie stmieva. Andrej doleze za mnou na štand a rýchlo hore kým je ešte trocha svetla, keď odliezam aj ja slabo počujem Jana ako si pýta lano, bohužiaľ som už nad štandom a nepočujem ani Andreja ani Jana. Už je skoro úplná tma, Jano s Peťom musia zlaniť, my máme jednu čelovku a terén tak za 5. Nity už nevidíme, stojíme na vrchole až za úplnej tmy našťastie na zostup nám zasvietil mesiac. Dole v izbe hľadám foťák a zisťujem, že som ho musel nechať niekde pri zostupe keď som sa prezliekal, takže ráno si urobím malý výletík a po krátkej chvíli strachu ho našťastie nájdem.
Vrátim sa akurát na raňajky: rybičky z posúchom…to čo vždy. Dnes nás čaká krásny 300 metrový pilier dve cesty, obe za 7, 9-10 dĺžok. Po 4. Dĺžke už toho máme dosť, prsty zodraté, a expozícia veľmi vzdušná. Peťo s Janom z toho nakoniec vyšli asi horšie, vybrali si celkom ťažkú platničku, mi máme kút. Po 5-6 dĺžkach by sa to malo zvolňovať no skala je rozbitejšia a obtiažnosť až tak neklesá. Keď sme hore máme dosť. Zhodnotili sme že nám chýba energia a tak sa dnes poriadne najeme.
Ďalšie dni prebiehajú podobne, dokonca dôjde aj na prvovýstupy. Na Hassanove odporučenie vyberáme stenu a líniu. My s Andrejom chceme aj niečo vŕtať, a Jano s Peťom vylezú krásny 11 dĺžkový pilier. S tým vŕtaním to je riadna oštara, takže dávame iba po jednom nite na štandy. Po troch dĺžkach lezenia tak do 5+ sa dostávame na policu, kde náš prvovýstup končí, mame ešte čas a tak sa spustíme a pridávame ešte dva postupové nity a jednu dĺžku peknou platničkou tak okolo 6. Keď dozlaňujeme už je zase tma.Ďalšídeň, by mali prísť posily, bohužiaľ však prídu až večer, takže si s nami nezalezú. Ale ajtak je neuveriteľné, že sme sa tu stretli, čo samozrejme oslávime, Hlava zo Šolom si na to o 1 v noci kúpiliu nášho Berbera koberce, zn. Camel. Dohodneme sa a nakoniec ráno vyrážame v dvoch taxíkoch smer Merzouga, do púšte. Natlačení v taxíku sa trmácame 3 hodiny, kým konečne uvidíme prvé duny Sahary.
Vyjednávanie nášho výletíku na ťavách nám zaberie dopoludnie, my to máme jasné jedna noc, potom sa už musíme pomaly vydať smer letisko. No druhá skupina zostáva na púšti dve noci, majú ešte čas. Púšť je úžasná, geniálne tvary dún, všade piesok… Ťavy nás odviezlik pripraveným stanom a my sme mohli hneď vybehnúť na najvyššiu dunu a pozrieť si západ slnka. Ráno, východ slnka, ktorý sa moc nevydaril, začalo sa zmrákať a už nás náš sprievodca hnal naspäť, rozlúčili sme sa s chalanmi a vydali sa na cestu k pobrežiu, najskôr na ťavách, potom, taxíkom do Rissani a odtiaľ busom, tu však asi nikto nevedel po anglicky a dohodnúť sa s nimi na správnej ceste bolo neskutočné, každý šofér nám ponúkal jeho spoločnosť a jeho najlepšiu, najkratšiu cestu, samozrejme mapu Maroka asi videli prvý krát. Tu začalo naše dvojdenné putovanie autobusmi, ktorého sme mali nakoniec viac než dosť. Najhoršie je vystúpiť na stanici z autobusu a dostať sa cez húf šoférov a nadháňačov, ktorí nám chcú vnútiť a predať lístok, tam kam vôbec, nechceme a keď si lístok kúpime, šofér nás naženie do autobusu hodinu pred štartom, naštartuje, poriadne zakúri (vonku je 25°C), začne túrovať motor, cúvať a preparkovávať asi aby sa nenudil. Cestou ešte pokukáme Marakéš, kde zistíme, že všetko čo sme do teraz kúpili, majú aj tu a za lepšiu cenu, ale keďže nemáme peniaze…, bohužiaľ.
Konečne sme na pobreží, pri oceáne a užívame si veľké vlny, zahalené Arabky a futbal s 12 ročnými chlapcami, ktorí nám dajú 12:1.
Hodnotíme.., bol to super výletík, veľa sme zažili, ale určite nestihli všetko čo by sme chceli.Takže už len cesta na letisko, check-in, konečne pivečko, Londýn. Tu má Jano trochu problémy prejsť cez security, najskôr si myslíme že to bude tým pieskom zo Sahary, ale nie, ani lano, ani podozrelo zabalené kamenné šachy to nie sú, stále tam teta niečo hľadá, až nakoniec z nejakého zadného vačku vytiahne Janov peračník, kde celú dobu nosí zo školy skalpel a pinzetu, to nás dosť pobaví, lebo už s tým prešiel tri letiská :).
P.S. Štvrtok na schôdzu dostávame sms od chalanov, že úspešne vystúpili na najvyšší vrch Maroka a celej severnej Afriky: Jabal Toupkal (4167m n.m.) Vraj tam mali dosť snehu a blbé počasie. Gratulujeme.
