Ako lepšie začať lezeckú sezónu, ak nie na pieskoch. Lezú iba najodvážnejší, alebo tí, čo na pieskoch ešte nikdy neboli. Ostatní len tíško posedávame pod skalou a kocháme sa, ako lezec strká po lakeť ruku do pochybnej špáry. Teoreticky sme toho vyliezli dosť aj po ležiačky očami. V podstate sa neoplatilo vyberať veci v niektorých prípadoch, lebo to bolo buď totálne ľahké, alebo odistené ako pre mimozemšťanov – kruh každých 10 metrov.
Tento rok sme si na mape Čiech vyžrebovali Adršpach. Síce trochu ďaleko od domova, ale počasie hlásili pekné, zostavička ľudí sa črtala tiež veselá a o kráse vybranej lokality sa nedá vôbec pochybovať. Z minerálky poznáme tie krásne veže, ktoré chceli všetci vidieť naživo.
V Tepliciach v kempe sme najprv museli naprávať dobré meno Slovensku, lebo recepčná mala na slovákov nejaké horšie spomienky. Nikto z nás to nechápal. Veď sme taký srdečný a veselý národ. Hneď prvý večer sa ukázalo, že české učiteľky sa tiež za nič nemusia hanbiť. Jedna nás stihla nazvať „kurvy vychodné“, čo ju skoro stálo život, keby tam nemala triezvejších parťákov, ktorí sa za ňu ospravedlňovali. Skoro zbila nevinného Tomáša. A to všetko len preto, lebo sme ako dobráci išli vrátiť peňaženku jej študenta, čo sme našli. Ako sa hovorí, za dobrotu na žobrotu. Skoro sme dostali na hubu, nadávali nám a čo je najhoršie, že nám ani nič za to neponúkli na osvieženie. Nabudúce budeme vedieť, ako naložiť s nájdenými 1200 Kč. Ale ináč sa spievalo, popíjalo dlho do noci, čo si potom odniesol chudáčisko Edo, ktorý dostal riadnu „hubovú“, keď sa totálne ako myška po tichúčky, bez jediného pádu, vracal do stanu k manželke.
Turistickou metódou sme prešli Teplické aj Adršpašské skaly. Niekoľko odvážlivcov, väčšinou mladšej generácie sa odhodlalo liezť v oblasti Křížového vrchu. Žiaľ postrehy z lezenia musia referovať oni sami, lebo ja som sa s partiou vybrala radšej na pivo. Trošku rozčarovaní sme boli pri hľadaní dobrého jedla. V „centre“ Adršpachu iba bufety na štýl „Vysoké Tatry“ – kopec smažených hovadín a žiadna dobrá vára. Dali sme pivečko na lúke, poopaľovali sa a kochali pohľadom na obrovský šuter „hodený“ na chodníku….parádny relax.
Vydali sme sa na cestu cez skalné mesto z Adru do Teplíc. Krásne veže – fotogenické, rokliny, rebríky, jazierko s loďkami, príjemný piesok pod nohami. Pomaličkým krokom sme sa presunuli cez rašelinisko do Teplických skál. Najväčší zážitok z toho mal určite labrador Arco, ktorý je už v „dôchodkovom“ veku a občas nechápal, čo od neho chceme, keď zbadal uzučké rebríky. Vychutnali sme si Miša, ktorý ho týmito úsekmi prenášal .
V kempe sme zahájili rozlúčkový večierok. Ceny v kempovom bufetíku nás úprimne šokovali. Návrat ku korunám vyvolával nostalgiu ale kurz eura potešil tiež. Mierne znepokojenie vyvolal fakt, že z Adru už prišiel posledný vláčik a naša „lezecká“ výprava sa stále nevrátila. Slušne vychovaní Miško s Tomášom už boli v „základnom tábore“ ale tá šialenejšia časť posádky bola stále preč, na čele s Darinkou. O tej sme tušili, že určite sa niekomu nasáčkovala na návštevu, lebo tá ma známych po celej planéte, kde sú nejaké kopce. S príchodom hlbokej noci sa sformoval záchranný tím a išli naproti opozdilcom. Našli sme ich v riadne veselej nálade idúcich po koľajniciach. Posledný vlak už dávno prešiel, takže mali veľkú šancu sa dostať do kempu. Pre istotu sme im ale pomohli nabrať správny smer. Ráno chvíľu trvalo, kým sa niektorí vykuklili zo stanov, ale krásne motýle to rozhodne neboli.
Pekne sme si pobalili švestky a rozlúčili sa s českými pieskami. Všetci prežili, verím, že niektorí si aj dobre zaliezli a my – nelezúci sme si pozreli krásny kraj. Takže „naschle“ budúcu jar na pieskoch.
Napriek nášmu počiatočnému šoku z miestnych veží sa vyliezli cesty od II do VIIIb.
Zostavička: Dada, Edo, Maco, Aďa, Iva, Maťo, Fafo, Andrej, Tomáš M., Tomáš Š., Miško S., Mišo, Katka, Arco, Maroš, Stano, Lujza.
