Keďže Sky Europe nerozdýchalo finančnú krízu, dlho plánovaný výlet do Paríža s Fafom sa nekonal. Ako dôstojná náhrada sa núkala Veľká Fatra s Fafovými kolegovcami, čo by bolo fajn, ale prekazil nám to (dlllho očakávaný) murár. Čo už, kúpeľňa je prednejšia. Ale nevzdávali sme to. Fafo navrhol na ďalší víkend Roháče, čo boli jedným z mojich turistických snov. Vedela som, že to bude makačka, ale keď človek potom dosiahne vrchol, zabudne na tú námahu, ktorú to stálo…A Roháče sľubovali tých vrcholov viac…Tak som súhlasila.
Trochu „nejasné“ predpovede počasia sme radšej ignorovali, tento výlet si už nedáme vziať a hotovo. Tak sme v sobotu ráno o štvrtej vstávali s myšlienkami typu „bolo nám to treba?“ a „toto sme chceli?“, aby sme už o piatej mohli vyštartovať z TT- posádka Nissanka:bratia Fafovci a ja.
Za volantom sedel Radar (ale v dopravnom hlásení nebol), v aute vládla pohoda. Pred Považskou som Radara vystriedala a ja a to sa už začalo dobrodružstvo. Pokiaľ som vás už viezla, viete, o čom hovorím. Našťastie za tých vyše 100 km som sa postupne prestala až tak veľmi báť, začala som dýchať pomerne pravidelne, trochu som povolila stisk volantu, oboznámila som sa so všetkými rýchlosťami a ich správnym zaraďovaním… Síce som niekoľko kilometrov išla za dedinským autobusom v členitom teréne (naozaj sa nedal predbehnúť!), ale inak v pohode. Takže po príchode sme si vydýchli a pripili sme si na to, že sme cestu prežili.
Potom nás čakala tá náročnejšia časť. Môjmu kancelárskemu telu sa to najskôr nepáčilo, ešte že Fafo s Radarom šli popredu, aspoň nepočuli, ako (si) nadávam. Batoh by som najradšej hodila do doliny. Keď sme sa dostali na hrebeň, pri pohľade na to čo nás čakalo mi nebolo všetko jedno, ale výhľad bol krásny, dali sme si občerstvovaciu prestávku a akosi to už išlo lepšie. Bolo síce trošku nevinne pod mrakom, ale nejak nás to netrápilo. Mali sme pred sebou krásnu cestu- Rákoň, Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé. Nevedela som sa dočkať prvých reťazí, lebo to mám fakt rada. Pod Ostrým Roháčom však začalo fúkať mrholiť až liať a tak sme toto dobrodružstvo trošku spestrené. Mokré skaly, mokré reťaze, mokré gate…Boli sme radi, keď sme mali tento vrchol za sebou, pred Plačlivým sme to zbehli dolu k Žiarskej chate, lebo moknúť na ďalšom vrchole, keď vidieť ledva na krok, sa nám nechcelo. Cestou dolu vykuklo slniečko, aj sme obschli.
Ubytovali sme sa v podkroví v kóji číslo 6 v podkroví a šli sme sa občerstviť najkým tým výhrevným nápojom. Fafo bol nejaký divný, stále sa chcel nenápadne zbaviť Radara. Nakoniec ma pod zámienkou hľadať „vajko“(to je balzam na pery, aby ste si nemysleli niečo…) vylákal do kóje číslo 6.
A tam sa to udialo. Intímne detaily neprezradím, v skratke: Fafo ma požiadal o ruku (samozrejme zvyšok tela patrí k tomu). No šok to bol dobrý, dosť dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že som sa stala účastníkom vlastných zásnub a po počiatočnom šoku som mu povedala „áno“.
Potom sme to šli oznámiť Radarovi (vraj to tušil) a nasledovala slávnostná večera s prípitkom (syr s hranolkami a slivka). Musím povedať, že to boli najkrajšie a najromantickejšie zásnuby, aké som kedy zažila a nevymenila by som ich za žiadne iné.
Po oslave sme sa pobrali spať, ráno o štvrtej nás zobudil budík, ktorý som si zabudla vypnúť deň predtým, za čo nám bolo celé osadenstvo podkrovia vďačné.
Druhý deň bol krásny, samé skaly a reťaze, došli sme zo Smutného sedla až po Baníkov a potom dole do doliny. Už sme si mysleli, že to máme v suchu, keď v tom zas začalo pršať (podľa mňa Roháče za nami plakali, že odchádzame. Ale potom nechápem, prečo plakali, keď sme prišli). Takže sme sa zas mokrí dostali k autu. Cesta do Trnavy bola adrenalínovejšia ako naše túry, lebo som sa ponúkla šoférovať (opäť sa zopakovala story s dedinským autobusom!) a nakoniec som šoférovala až do TT. Napriek tomu sme došli živí a zdraví.
Neviem to ukončiť normálne, tak to skúsim tak rozprávkovo: toto nie je koniec, lebo Roháče tak vlastne stoja len na začiatku jedného- dúfam že dlhého a šťastného príbehu 
