Každý člen oddielu je niečím výnimočným, niečím nenahraditeľným. Nehovorím len o ľuďoch ako takých. Iste, materiálne veci nemôžu prevýšiť hodnotu ľudského života, ale aj k nim sa dá nadviazať celkom seriózny citových vzťah. A takou vecou určite pre mnohých bola gitara. Tomíkova gitara.
O to smutnejšie sme to znášali, že odišla celkom nečakane. Ako keď nechtiac polejete auto benzínom a potom ho podpálite. Aj jej odchod bol veľkolepý. Odišla vyrovnaná, s ohníkom v očiach, s čistým svedomím. Veď koľko krát nám pomohla – mne napríklad pri niekoľko hodinovom nástupe na Zamkovského chatu, kde ma neustále podopierala a hnala dopredu, alebo keď slúžila ako lano a vyťahovala nás z kosodreviny, alebo keď hrala do kroku pri návrate na chodník z priekopy nad Bílikovou chatou, alebo…
A koľkokrát nás rozveselila pri ohni, pod skalou, v miestne krčme kde sme sa hneď vďaka nej stali stredobodom pozornosti, na cestách po tatranských chodníkoch, v každej tatranskej chate. Veru, tá si toho precestovala. No netušili sme, že v sobotu ide na svoju poslednú cestu…
Mohli sme niečo šípiť, keď pod havranicou s ňou jej nosič padol a vzdychla si falošným G. Napriek ťažkému zraneniu podala ešte životný výkon večer na chate pri poslednom zlanení. Jej jediný príbuzný –Tominko- sa ráno ešte budil s dobrou náladou, že pozná dobrého kamaráta, ktorý je odborník na slovo vzatý a bez problémov ju dá dokopy. Nadšenie ho ale rýchlo opustilo, keď sa dozvedel že už nie je medzi nami. Na jej želanie sme jej zahrali obľúbenú skladbu od Jimiho Hendrixa a skupiny The Who. Bola to naozaj gitara s veľkým G, ešte aj pri poslednom odchode nám splnila hádam každého detský sen – aspoň chvíľu sa cítiť ako rocková hviezda pred rozblázneným publikom. Ďakujeme. Následne bola spopolnená a určite sa necháva vetrom roznášať po kraji jej tak blízkom. -tam kam chodila najradšej – po horách. Zbohom…
Komentáre