Keďže času je málo a aktivít až príliš, musel som skĺbiť príjemné s užitočným. Kombinácia lezenia s umením je na prvý pohľad nezlúčiteľná, možno ani na druhý, ale pre mňa sú to dve lásky, bez ktorých nemôžem žiť. Termín v škole je už viac ako pokročilý, preto nemôžem čakať na letnú sezónu.
Tak trocha netypicky Jano šoféruje až po Ružomberok. Dokonca celý čas nemal ani jeden šoférsky, ani telefonický medziprípitok, možno to spôsobovalo jeho trvalú orientáciu na hlavné mesto Českej Republiky. Pri každej odbočke váhal, hlasoval, prehováral nás. Až nás skoro zlomil, ale povinnosť je povinnosť. Možno cestou späť. Chlácholili sme ho. Na Štrbskom ostávame v Českom pube, čo je veľmi slabá náplasť na Janove sny. Zdržíme sa do záverečnej. To nikto z nás nečakal. O to ľahšie nachádzame miesto na spanie. Naše kritériá ochabovali každým zárezom do pažby. Večerná opekačka, guláš rozvoniava dolinou. Len ráno nechápeme čo to šéfkuchár pripravil. Ani krkavce to nechceli vydzobať. Pod nástupom si idem namontovať kameru , veď preto som sem prišiel. Z batohu vyťahujem jednu baterku a jednu nepretočenú pásku. S technikou som si nikdy nerozumel, a jej energiou som vždy pohŕdal. Ona mi to vždy oplatila jej prchavosťou. Červené svetielko na batérii ma takmer zdržalo v 5. ročníku o rok dlhšie. Do teraz neviem, čo vdýchlo potrebnú energiu na môj prechod do záverečného ročníka VŠVU.
Po vyriešení všetkých technických problémov konečne nastupujem do prvej dĺžky. Skala fantastická, kompaktná, suchá, vyhriata od slnka. Jej superlatíva kompenzujem svojou nemotornosťou. Tatranskú žulu držím prvý krát po dvoch rokoch. Je to cítiť pri každom mojom pohybe. Telo meravé, slabé, ťažké. To by možno ani tak nevadilo, ale hlava prestala poslúchať. Nepríjemné otázky sa mi krútia pred očami. Všetko to vrcholí, keď vysoko nad pofiderným istením skoro padám s lokrom do doliny.
Prvá dĺžka je za nami a ja sa púšťam do krásneho kúta. A znova to psyché. Pomaličky sa suniem hore, obdivujem krásu a rýchlosť padajúcich kusov ľadu s vrchných partií steny. Kam sa pozriem vidím oblizujúce sa krkavce, s jednou slinkou vysiacou z nabrúseného zobáka. Nedočkavo prestupujú z nohy na nohu. Pomaly prilietajú aj další. Sú si až priveľmi istý svojou večerou.
V tretej dĺžke prichádza na rad moja druhá láska – umenie. Nasadzujem si na hlavu prilbu s kamerou. Cítim sa ako plastový fotbalista, nastrknutý na pružinke, ktorému naklánate hlavu, aby vystrelil kovovú loptičku. Po pár krokoch zliezam a prenechávam vedenie Janovi. Čo sa neskôr ukázalo ako náš kľúč k úspechu. Vytiahol najťažšiu dĺžku OS. My dvaja sme za ním takmer výlučne iba žumarovali. Moje umelecké ťažítko na hlave a oveľa menej umelecké, no o to ťažšie na chrbte mi riadne komplikovalo postup. Gravitácia je sviňa. O to väčšia, ak máte ešte jednu sviňu na chrbte. Dávam zadosťučinenie aj jednej láske aj druhej . Výhľady na vrchole zacelia rany, pridajú energiu, no zároveň sa všetko okolo nás začína potmehúcky usmievať. Po 4 hod krutého zostupu sme v našom ABC. Oslavujeme borovičkou, teda tí, čo dokážu priložiť k svojim rozpukaným perám akýkoľvek alkohol. Chvalabohu som vtedy ešte netušil,že miestna afterparty o týždeň neskôr bude pre mňa ešte náročnejšia ako toto.
Komentáre