Ako to už býva zvykom, ani tento krát to nebude výnimka. Strašne veľká chuť k lezeniu, málo ľudí, ktorí majú čas, peniaze a asi aj tú chuť. Nakoniec sme skončili dvaja. Už sa len treba rozhodnúť kam ísť liezť. Pôvodne to mala byť Kalamárka, no vyšlo by nás to dosť draho preto Marcel vyberá oblasť s viac dĺžkovými cestami, nech už to za to stojí. Je to o pár kilometrov bližšie no za hranicami štátu.
Popisy ciest vytlačené, mapa pripravená, tak teda odchádzame. Plánovaný príchod je o 11:30, no nestalo sa tak pretože dopravné značenie v našom hlavnom meste je komplikované. No nakoniec sme našli tu správnu cestu ktorá nás doviedla do Rakúska, bez toho aby sme museli platiť diaľnice. Po 160-tich km prichádzame do Naturpark- Hohe Wand. Počasie už snáď ani lepšie byť nemohlo, preto je nevyhnutné dosypať magnézium. Za 10 minút sme pod nástupom do Traum und Wirklichkeit 6+.
Ako tak pozeráme cesta je preplnená tak volíme inú možnosť veď ciest je tam neúrekom. Dohodli sme sa teda na Fuchslochturm Südkante 7-. No keďže je Marcel veľmi rýchli a ja nedávam pozor, každý sa vyberieme na inú stranu. To je tak keď prídu dvaja degeši do neznámej oblasti. Zase sa nájsť bolo už trošku ťažšie. Pobehoval som pod skalou no to situáciu nijak nezlepšilo. Bol som prinútený prihovoriť sa. No ale ako sa prihovoriť, keď po nemecky neviem ani slovo a po anglicky toho tiež veľa neviem? Nič sa nedá robiť raz to muselo prísť. Oslovil som jedného chlapíka, či náhodou nevidel môjho kamaráta s dlhými vlasmi v bielej prilbe. Neúspešne, týmto smerom nešiel. Bol tak inteligentný a pochopil že si chcem od neho zavolať keďže mal Marcel oba telefóny v batohu. Pokúšam sa zavolať na svoj telefón no neúspešne, keďže som zabudol zadať predvoľbu. Poďakoval som a šiel som hľadať ďalej, našťastie som stretol Slovákov, ktorých predtým stretol aj Maco a ukázal mi smer ktorým šiel. Asi po pol hodine sme sa zase našli. Po upokojení situácie sme konečne nastúpili do Fuchslochturm Südkante. Cestu sme liezli za nádherného počasia, keď sme doliezli na vrchol pozorovali sme kozorožca, ktorý si cupotal v stene oproti.
Po zostupe pozeráme na hodiny a času do zotmenia je ešte príliš veľa. Pozeráme na situáciu v stene a cesta ktorú sme chceli liezť ako prvú sa trochu vyprázdnila, tak teda ideme nato. Lezieme rýchlo ako sa len dá, motiváciou boli Slováci pred nami, ktorí nastupovali 4 hodiny dozadu. Snažili sme sa ich dobehnúť, a pri Marcelovej rýchlosti to nebol žiaden problém. V poslednej dĺžke sme ich dokonca predbehli. V poslednej dĺžke sme ušetrili od pádu dvoch súčasne lezúcich makačov, ktorí nám na vrchole za odmenu dali pivo. Po ceste dole sme sa zastavili na vyhliadke Sky Walk. Ako sme zostupovali stretli sme ešte pár kozorožcov, ktorým bolo úplne jedno že sme tam. Po príchode na parkovisko sme vytiahli varič a uvarili sme si vynikajúce špagety s morcadellou. Už vtedy sme vedeli, že tam nebudeme sami a večer sa nezaobíde bez párty. Dovarené a dojedené. Je čas vytiahnuť dáky aperitív na zapitie výkonu. Párty sa zúčastnilo približne 5 občanov Slovenskej republiky, 6 našich západných susedov a tucet južných susedov.
Ráno nám nebolo moc do lezenia, keď sme zbadali veľké čierne mraky, no ale rozhodli sme sa ísť liezť. Zhodli sme sa na ceste Osterhasi 7-, ktorú sme zbadali v sobotu a veľmi sa nám páčila, síce sme nevedeli kadiaľ presne ide. Kým sme prišli pod nástup začalo svietiť slniečko. Nálada sa v momente zdvihla na maximum. Prvá dĺžka za nami, no mračno sa približuje veľmi rýchlo. Snažím sa liezť ako rýchlo len viem. Pred nami je tretia dĺžka. Nádherná platnička, len sa mi nezdá tá klasifikácia, až doma zistíme že sme si cestu vylepšili ťažším, ale krajším variantom: Schmalzlos 7+.
Vrchol je už na dohľad tak sa púšťame do nej. Marcel ju vybehol bez väčších problémov, no u mňa to nebola také isté. Úspešne sme na štande, Marcel ženie vpred, aby sme nezmokli. Asi v 1O-tich metroch začína pršať. Musíme ustúpiť. Marcel prevlieka lano a zlaňuje ku mne na štand. Pokúšame sa stiahnuť lano, no šťastena nám nie je priklonená. Stále prší a treba vyprúsikovať zase hore a niečo s tým spraviť. Na druhý krát sa to podarilo a z cesty sme unikli bez ujmy. Prichádzame na parkovisko, medzičasom prestalo pršať, tak si ešte dačo uvaríme. Pri varení sa kocháme nádhernou prírodou. Snáď máme všetko zlé za sebou. Vyrážame smer Trnava.
Navigátor po ceste pomaly zaspáva. Len tak jedným očkom sleduje stav vonku. Začína pršať a aby toho nebolo málo skapalo aj auto. Zostali sme stáť v Reisenbergu asi 110 km od Trnavy. Voláme pomoc po telefóne, postupom času rozoberáme indukčnú cievku ktorá vôbec nehádže iskru. Verdikt je jasný musí pre nás niekto prísť a odtiahnuť nás. Z Trnavy vyráža auto s posádkou Edo Zemko jr. a Edo Zemko st. Po ceste tiež trochu blúdia, takže ich príchod bol trochu oneskorený. Po pár kilometroch sa trhá ťažné lano. Výmena prebehla rýchlo a pokračujeme. Prechádzame hranice, prichádzame do Trnavy a tým sa končí náš podarený trip.
