Myslela som si, že na kopu blbých otázok od Niky typu: „ Nejdeme cikať ? Kde budeme spať ? Čo si mám obliecť a čo si mám vziať ?“ si nezvyknem a predsa , ale nie som si istá, či si aj Peťo zvykol na dve ubrblané nemotorné spolulezkyne, ktoré si tento víkend vzal na starosť . Rozhodol o svojom osude ráno pred Tomovičových domom, keď sa konečne ukazoval krásny slnečný a teplý víkend po tom nekonečne dlhom upršanom období . Pôvodný plán Hrádok zlyhal práve na teplom a slnečnom počasí a tak bolo treba hlasovať o ciele našej akcie (demokracia predsa musí byť) . Ocitáme sa na diaľnici smer Bratislava a naším cieľom sa stáva náhorná plošina Hohe Wand .
Prvá dĺžka cesty s názvom Smoky Joki (6-) vedie po trávičkách s jašteričkami a kadejakou flórou , nasleduje ďalšia s podobným charakterom. Pred nami je teraz voľba pokračovať po trávičkách a pomedzi ďalšie kríčky, alebo ísť rovno hore po jemne previsnutej špáre, čo sme najskôr nevideli, ale potom ručičky to naplno pocítili . Peťo sa v sedmičkovej dĺžke celkom vytrápil a teraz prišiel rad na paničky. Naliezam do cesty prvá a prvých 5 krokov ako tak zvládam. Nika sa šmýka na krásnom blatovom chyte a už potom to s naším výkonom ide dolu vodou. Ruka na exprese, noha na borháku, hompáľanie sa… ďalej sa nebudem o tom ani rozširovať . Doliezame k Peťovi, nadávame, ale samozrejme láskyplne presne ako si Peťo zaslúži . Z diaľky na neho hromží už aj búrka , ktorá však vyzerá, že sa nám vyhne. Našťastie.
A tak vysilený po ťažkej dĺžke vysedávame na štande a tešíme sa z pekného výhľadu, chvíľu debatujeme s chalanmi, Jakubom a Martinom , ktorí lezú cestu asi 20m od nás s názvom Sonnenhur (6+) a brblú na pomalú dvojku pred nimi, môžu si to dovoliť lebo sú to Maďari.
Púšťame sa do posledných dvoch dĺžok a na nešťastie prichádza prietrž mračien. V momente keď sa radujem, že aspoň sa neblízka, pretne oblohu blesk, za ktorým je v tom momente aj hrom. Peťo je už hore a my môžeme rýchlo doliezť za ním. Po skale už steká voda, za pár minút sme mokrí do nitky. Našťastie už sme hore a slnko môže znova vyjsť . Chalani zlanili z nedolezenej cesty kvôli búrke .
Večer rozkladáme gril, opekáme klobásky, popíjame vínko ,pivo ,destilát s príchuťou marhule a vedieme debaty do polnoci až kým nám nepríde alkohol, čo je rýchlejšie, ako by sme chceli
Ráno sa nám nastupuje do lezenia ťažko. Palčeky bolia ešte zo dňa predtým a slabšia časť osadenstva má aj svalovicu ( Nika , Baša) . Dnes sme výber cesty nechali čisto na Peťovi a ten nemá rád nalinkovanú cestu. A tak sa vyberáme kade to pustí a kade sa to Peťovi bude páčiť takže obtiažnosť cesty je neznáma a tak isto aj názov. Chalani nastupujú do cesty vedľa nás , ktorá sa volá Esspreso dopio (7).Naša cesta je zaujímavá, miestami sa predierame kríkmi a zelinkou, inde sú zasa sedmičkové kroky. Štandy tiež nie sú zrovna štandardné keďže lezieme na 70 metrovom lane traja. S Nikolou už brbleme a sme unavené a bolí nás všetko. Peťo to však hrdinsky znáša a vždy odchádza zo štandu s hádankou, ktorá je tá istá, ale naša odpoveď nikdy nie je správna, lebo si vždy vymyslí novú. V poslednej dĺžke sú naše lezecké výkony podpriemerné a tak využívame už okrem borhákov a expresiek aj slučky . Na vrchole sa stretávame s chalanmi dávame vrcholovú cigaretku a pivko a môže sa ísť spokojne domov.
Poznáka : cesty boli lezené kadejako, len nie tak ako boli v sprievodcovi.
Komentáre