Pri odchode z USA
„ Tak pekne študuj a trénuj doma, dúfam že sa o pár týždňov vidíme v tom Švajčiarsku“
„Dúfam aj ja, veď budeme v kontakte“
To určite, už by mi muselo naozaj drbať, aby som sa dal prehovoriť na ultramaratón cez Alpy s prevýšením 3000 metrov. Nie som úplne ideálny kandidát na takúto sebadeštrukčnú akciu. Patrím k ľuďom, ktorým najviac na horolezectve vadí turistika a moje nohy donútim k behu iba v nevyhnutných situáciach zachraňujúcich život alebo minimálne česť. Nejako to snáď zahrám na nedostatok času alebo si vymyslím iný neriešiteľný problém…
Telefonát
„ Pane doktore, gratulujeme. A máme pre teba prekvapenie. Už si zahlásený na Swiss iron trail ako sme sa dohodli. Tešíš sa?“
„ Čo? Ale veď….. ja som…..hmmm… to je sranda, že? Nie? Aha…. tak teda….. asi sa tam vidíme….A možno aj posledný krát……
Na štartovacej čiare
Stojím tu a obzerám sa okolo seba na tých asi 120 vymakaných tiel, chodím spoteným prstom po imaginárnej mape a predstavujem si, čo ma všetko čaká. Viem, že dnes to bude hlavne o vôle a bolesti. S Máriou tvoríme však nerozlučnú dvojku a berieme to s humorom. Najlepšia obrana.
Weisshorn
Ufff. Najhoršie máme dúfam za sebou. 
Tento posledný výšlap bol neskutočne strmý a dlhý. V hlave mi, okrem všadeprítomných kravských zvoncov, hrala pesnička Suicide is painless. Bez akéhokoľvek provokačného momentu alebo spomienky sa objavila uprostred mojej hlavy a rozhodla sa tam zostať počas celého preteku. Táto „psychopatológia“ sa dá rozlúštiť aj bez pomoci Freuda. Môj mozog sa mi snaží niečo naznačiť a ja ho veľmi dobre chápem. Ale čo mám robiť? Vôľa zaúradovala, nohy sa rozbehli dole a telo s hlavou poslušne nasledujú…
Finish line
Za svitu čeloviek a potlesku bok po boku s Máriou prechádzame cieľovou čiarou. Zničení, vyčerpaní, no s úsmevom na tvári. Zvládli sme to. Bolo to ďalšie krásne dobrodružstvo, niečo nové a bláznivé. Všetko bolo super: ľudia, počasie, výhľady, dokonca aj kondička milo prekvapila. Len tá afterparty chýbala…
Komentáre