Naša vina, naša vina, naša preveľká vina. Áno, neboli sme na Výročke. Aj ma to mrzí, ale urobil by som to zas, čo už. V Tatrách je už dva týždne pekne, nesnežilo a sneh je ako betón. Tento víkend sa to má začať meniť, ale snáď to vydrží.
Rasťo vybavil odvoz do Tatranskej Štrby na stanicu, kde majú výborný horček za 60 centi. Po takej vzpruhe to išlo na Popradské stopom ako nič, po červenej a ne… ehm… Andreja s Janom radšej nečakáme, vieme, že to nemá význam. Nakoniec si tiež niečo stopli….skúter z Majlátky. Na Popradskom prednášal Whisky (bohužiaľ nebola to koštovka, že Janko), ubytko na povale bolo na tento víkend zadarmo, len škoda, že sa tá povala tak ťažko hľadá a budíček tak skoro zvoní.
O 6 vyrážame s Rasťom z chaty, šlape sa super, len ďaleko. Pred dvoma rokmi sme za rovnakým cieľom šliapali neúspešne 3 hodiny, až kým sme to vzdali. Tento krát sme za 2 hodky už pod nástupom do východnej steny Vysokej z Rumanovej dolinky. Počko zatiaľ vychádza, dojem kazí len vietor, ktorý zúri na hrebeni. V pláne máme vyliezť Motyku, Plška alebo Poľskú cestu. Keď konečne nazrieme do steny, je nám jasné kam dnes pôjdeme. Celým kútom Motykovej cesty preteká jemný ľad s glazúrami. Čakajú nás 4 dĺžky nádherného takmer alpského lezenia, tenké glazúry striedajú miesta s dobrým bielym ľadom. Na Rasťa vychádza najťažšia 3. dĺžka, vytláčajúci komín s tenkým ľadom, ktorý zalial všetko, čo sa dalo použiť. Smejem sa Rasťovi, keď nevie trafiť karabínu do slučky na friende, pretože v komíne neskutočne fúka. Smiech ma prejde, keď do toho miesta naleziem ja… Zbrane nie je kam založiť, zaťať ani odložiť. Mačky držia iba v tenkej glazúre, telom sa opieram o veľký návej utlačeného snehu. Keď sa snažím urobiť pohyb hore, cítim ako sa celý návej, veľký ako poľský fiat, uvoľňuje a padá do hĺbky. Ani neviem ako, podarilo sa mi zostať na mieste aj s oboma čakanmi (nabudúce si tie gumy na čakany už kúpim, fakt).
Po štyroch pekných ľadových dĺžkach traverzujeme, podľa popisu, doľava a snehovými žľabmi sa dostávame na vrchol. Sme viac menej v závetrí, no aj tak nás sem tam lomcuje, fúka nám sneh do očí a celou cestou nám na hlavu bubnuje ľad a zmrznutý sneh. Na to, že je druhý stupeň výstrahy pred vetrom, sa to dá. Až na vrchole Vysokej nás vietor vráža do kolien a tisíce ľadových kryštálikov nás pichá do očí a tváre, radšej sa ani nezastavujeme a utekáme dole. V doline je už pokoj a takmer bezvetrie.
Jano s Andrejom sa nakoniec ráno celkom slušne zobudili a boli liezť na Prednej Bašte (Janko by mohol doplniť info :)). Rasťo je už od včera nejaký chorý, nespal a asi má aj teplotu, dokonca ani dnešná túra mu nepomohla.
V nedeľu to bohužiaľ balí a ide skôr domov. Ja sa pridávam k bratom H a keďže čas pokročil, vyberáme si z výkladu Ostrvu a mixy priamo nad chodníkom. Čierneho princa si vytiahol Janko, a tak nás dnes vedie traverzami pár metrov ponad chodníkom, následne sa dostáva do vytúženej línie a je z toho pekný 4 dĺžkový mix. Ešte sa naučí robiť štandy a bude z neho šikovný horolezec.
M.
Komentáre