Pred x-rokmi niekde na mrazivom štande v zimných tatrách, spolu s Edom na jednom lane si plnými dúškami užívame radosti zimného lezenia.
„ Preboha, asi mi odumrie ľavá ruka a noha. Vôbec si ich necítim“
„To je úplne normálne. Ľavá časť tela býva slabšia. Veď aj ženy majú ľavý prsník o čosi nižšie, rovnako ako my a naše ctené vajcia.“
„ To vážne? Takže je to normálne keď mám ľavé nižšie? Ani nevieš ako si ma potešil. Už som si myslel, že so mnou nie je niečo v poriadku.“
Po ústupe neutíchajúceho smiechu sme pokračovali v lezení. S Eda sa stal môj „adoptívny otec“.
Po návrate na chatu z letného výstupu, unavených a zničených nás trápil rovnaký problém. Nemali sme nič čisté a suché na prezlečenie. Na Edov návrh sme si navzájom vymenili naše prepotené tričká a podľa vzoru Old Shatterhanda sa z nás stali „popotní bratia“.
Krásna nedeľa, hra jesenných farieb a podvečerného svetla v amfiteátri dobrovodských lúk je radosť pre zmysly aj dušu návštevníka. A vstup je voľný. Mlčky sedíme s Edom na lúke a kocháme sa. Preruším mystickú chvíľu podpichovačnou otázkou:
„ Edo, dnes je nedeľa. Nepôjdeš do kostola?“
„ Veď práve som. Toto je môj chrám.“
Tých príhod by každý kto poznal Eda mohol napísať na niekoľko strán. Mne teraz napadli tieto. Každá z nich hovorí niečo o ňom. A takto si ho budem ja pamätať.
Komentáre