V máji som si vybehol na premietanie s prezentáciou na film „30 dní Hrdinom“ o nasej časti cesty E8, takzvanej Ceste hrdinov SNP. Film ešte ani neskončil a bolo rozhodnuté. Prečo sa trepať na komerčnú Kompostelu, keď nemám pochodené naše malebné Slovensko s exotickými ľuďmi (rómske osady na východe) a divokou prírodou bez ľudí, iba s medveďmi, vlkmi a ručiacimi jeleňmi v lesoch Volovských vrchov.
Moje LIVE-fky z cesty, alebo ako mi to (ne)šlo
O pol roka neskôr, deň pred odchodom prišla v noci riadna hrmavica. Blesky, hromy mi nedajú spať a hlavou mi behá, či je to dobrý nápad, vybrať sa do divočiny bez stanu s minimom vecí a sám.
Predpoveď vyzerá dobre, tak mi nič iné nezostáva a nasadám do nočáku.
Štvrtok ráno sa zobúdzam v inom svete, zima, hmla a kde tu z hmly vykukne čierny spoluobčan. Porobím zopár fotiek pamätníka, tankov a lietadla nech mi to aj uveria, že som tu bol.
Dukliansky priesmyk, začiatok alebo koniec
Pomník na počesť hrdinov SNP
Keď sa počas hodiny už druhý raz stratím, ruším môj najväčší záväzok „bez telefónu a GPS“!
Tanky všade, ale červená nikde
Kilometre ubiehajú a smädný sa teším na prvú dedinku a pivko, ale to som nepočítal, že som na východe a ako náš súdruh Hranol dobre poznamenal, „na východe nič nie je“, iba kostoly, tu neplatí pravidlo, že šenk je pri kostole.
Z kostolov si môžete vybrať podla vierovyznania, ale šenku nie to
Neskoro poobede konečne prichádzam do dedinky, ktorá má aj krčmu. Hladný, nevyspatý si dám hneď dve pivká. Uf, takto lacno som sa ešte nikdy neopil. 2x 0,9€ a zalomím na prvej lavičke v lese.
Takéto ceny u nás nenájdeš
Večer prichádzam do Svidníka, vraj okresné mesto, ale väčšina opýtaných ani nevie, že by tu mohla byť reštaurácia. Nakoniec ju nájdem, bol som po dlhej dobe zákazník, ktorý si objednal jedlo, bohužiaľ, aj tak chutilo.
Namiesto pieskoviska tanky a lietadlo
Nerád by som tu ostal spať, tak utekám ešte na útulňu Čierna hora a po ceste stretávam prvých SNP-čkarov. Dostali prezývku Pečiatkári, taký milý párik, ktorý si išiel svojim tempom a zbieral pečiatky po úradoch.
Prvá útulňa. Vtedy som si naivne myslel, že takéto spanie bude samozrejmosť.
Ponáhľam do Bardejova, kde sa má pridať kamarátka, ale nohy nesúhlasia, tempo klesá a šľacha sa ozýva, tak mením plány a stretávame sa v Zborove. Taká riadna rómska dedina, kde sa začínam aj báť. Doplním nevyhnutné zásoby, buchnem jedného rýchleho plecháča a čím skôr preč.
Predmestie Zborova
Vraj pútnické miesto v lese, ale skôr neúcta k prírode.
Bardejov, asi najkrajšie mesto na ceste SNP, tak si ho pozrieme z veže Baziliky sv. Egídia a kocháme sa výhľadom. Radnica v strede námestia je top.
Námestie Bardejova z kostolnej veže
Malebné námestíčko
Večer prichádzame do Veľkého Šariša, hľadáme ubytovanie, ale márne. Ešte som nenadobudol drzosť SNP-čkarskej výhody („idem peši z Bardejova, som SNP-čkar“ táto čarovná formulka robí divy a rieši všetky problémy), tak to zúfalo zložíme na lúčke pod lipu vedľa hlavnej cesty.
Totém východu
Rôznorodý východ. Cesty, dedinky, polia, lesy ubiehajú.
Hornád
Obed
Občas si treba cestu vyšliapať
Architektúra východu
Elektrický oplôtok, aj tadeto ide červená
Interiér kostolíka v Hervartove
Z Mihálova
Drevený kostolík v Hervartove
Malebné cestičky
Košice v dohľade
Košice, posledná civilizácia a ostávam sám naozaj v divočine. Volovské vrchy, sem-tam iba lesníka stretnem, čo ma postraší s medveďmi, vlkmi a jeleňmi v ruji.
Značka na padnutom strome, aj takto vyzerá značenie vo Volovských vrchoch
Lavička na vyhliadke
Starý salaš
Palcmanská Maša, prvá sprcha a posteľ
Stopa vlka či psa?
Romantika na každý deň
Zatvorená, a tak som sa tešil na guláš s polievkou
Mesačná krajina
Nenecháš peniaze ležať v lese…
Volovské vrchy, bez stromov aj výhľady boli
Polom na každom kroku
Aspoň občas nejaké značenie bolo
Niekedy cesta škôlkou
Aspoň náznak
Tatry v pozadí
A kam teraz? Tri cesty a žiadna značka, klasika vo Volovských vrchoch
Spanie na podeste lanovky, ten lepší nocľah
Keď sa dobre šliapalo, išiel som aj po tme
Telgárt, stretávam sa s Marekom a večer ma kontaktuje náhodný SNP-čkar, či sa nemôže pridať na kus cesty. Prečo nie, veď v trojke bude veselšie. Chalani nasadili latku vysoko, tak sme sa na Adamcovej zastavili iba na pivo a za tmy hľadáme útulňu Ramžu.
Telgárt a Kráľova vzadu
Gazda bol lyžiar
Občas značka len tak položená
Tatry v hmle
Andrejcová
Ramža a starý paličatý správca
Plchy celú noc buchotali, ale bol som tak unavený, že mi to bolo jedno
Raňajky na Čertovici, desiata na Štefáničke, obed na Kamennej a zničení žobreme o polievku a pivo na večeru na Ďurkovej.
Chopok
Pomník na Štefáničke
Kamzík albín
Rotunda na Chopku vzadu
Ďurková už za tmy
Útulňa pod Kečkou, konečne tá atmosféra, prečo som sa vybral na túto cestu. Rozlúčim sa s chalanmi a ostávam si vychutnávať zvyšok dňa na slniečku a počúvam frflanie pocestných z Ďurkovej, ktorí majú jednu spoločnú tému, chatára Matúša.
Útulňa pod Kečkou, chatári boli pohoďácky bratia
Moc som sa nedozvedel, aspoň smer som mal
Stred Európy
Krížna
Aspoň strecha bola
Profil trasy
Nekonečné stúpania a klesania
Polovička cesty za mnou, ale ešte polka predo mnou. Okrem Krížnej s peknými výhľadmi ide cesta iba hore dole, hore dole po lese až po Kunešov. Tu som prvýkrát naplno využil SNP-čkarske výhody. Keďže potraviny boli už zatvorené, telefón vybitý a potreboval som sa dobre vyspať pred dlhou etapou, začal som chodiť od domu k domu. Na druhý pokus ma zobral jeden ujo rezbár k sebe. Po sprche pri večeri vytiahol zošit a zistil som, že nie som prvý SNP-čkar, ktorého uchýlil, dokonca mi ukázal článok v turistickom časopise, kde ho spomínali.
U uja rezbára, ktorý ubytovával SNP-čkarov
Vandalizmus, ale výstižný
Posledné pekné počasie
V Čičmanoch mi príde vhod ďalšia spoločnosť a doplnenie vecí, keďže sa má pokaziť počasie. Je to pre mňa míľnik, mám čas do konca mesiaca, a keď do pokazenia počasia nestihnem prísť do civilizácie, budem to musieť zabaliť.
Ubytovanie v Čičmanoch
Jedna múdrosť zo šenku v Zliechove v nedeľu ráno: „Ja? A prestať piť? Teraz, keď som do toho toľko investoval? Nepijú iba chorí a lakomí“
Dali sme to, večer sedíme v teple penziónu v Trenčianskych Tepliciach a vonku sa čerti ženia.
Centrum Trenčína
Nad Trenčínom
Niekomu vadí červená farba
Nasledujúce dni sú skúškou vytrvalosti až po Holubyho chatu, kde som chcel stráviť najchladnejšiu noc cesty. Ale chata v rekonštrukcii, a ani piči ma tam nechceli nechať prespať. Tak som nasratý, ubolený, vyšťavený hľadal nejaké ubytko dole v chatách, keďže som nemal spacák na tú zimu vonku. A ešte viac som bol nasratý, keď som si to musel ráno celé vyšliapať naspäť, a ani jedno auto, ktoré išlo prázdne hore na vysielač, mi nezastavilo. Vtedy som bol nasratý na celý svet, ale do večera som to vyšliapal z hlavy. Možno preto som v ten deň prešiel takmer 50 km.
Teploty klesli pod nulu
Javorina
Kus cesty ide aj cez Česko
Štefánikové bradlo
Asi denné maximum
Na Dobrej Vode som ako doma, prespím v kulturáku a z Havranice dokonca vidím až domov. Už len pár dní a môžem sa vrátiť ako „hrdina“.
Z Havranice. Tak blízko, ale ešte pár dní predo mnou
Klokoč
Vápená
V Malých Karpatoch som ako doma, mapu už ani nevyťahujem. Pred Pezinskou Babou stretávam čudného tvora, ktorý sa ku mne pridá a ponúka ma pagáčom a pivom. Nakoniec sa dozvedám, že je to fanúšik SNP-čkarov, a že stretnutie nie je náhoda, ale za pivo a pagáč má veľké plus.
Na Pezinskej posledná kráľovská večera, pečená kačka s lokšami a posledný nocľah pri chalúpke dedka večerníčka.
Chalúpka dedka večerníčka
Posledný deň, posledné kilometre a ešte za svetla dorážam na Devín. Jop, dal som to, 780 km za 24 dní. Môžem si dať ďalšiu fajku do zoznamu.
Kamzík
Bratislava na dohľad
Slavín
V Bratislave po kanáloch
Devín
THE END
Komentáre