Veľkonočné sviatky so sebou opäť priniesli otázku, kam ísť loziť na štyri dni. Prvá v ponuke bola kalamárka, na ktorú sa vždy rád vyberiem. Lenže počasie hlásili ukážkové (plech a nie tak horúco), bola by teda škoda neísť na nejaké slnečné skaly. Štvrtok na večer sa už s Rasťom M. na dráte rozhodujeme, kam to nakoniec bude. Rasťo mi vraví, že ho kamoš a jeho žilinská parta volajú na Hohe Wand zaliezť a polietať. Na to mu vravím „dobre rozhodnuté“, aspoň spoznám nových lezeckých kolegov. Cestou sa stavíme na potrebný nákup, kde Rasťo naplánuje jedlo vraj na celé štyri dni. Osud našej veľkonočnej hostiny je spečatený v podobe troch konzerv mandarínok, jednej obrovskej konzervy nektarínok a nech netrochárčime, zobral k tomu aj kilo krájanej salámy 😀 Pri Bratislave sa rozhodujeme, či kúpime diaľničnú známku do Rakúska, na čo Rasťovi polopate vysvetlím, že „zbytočne vyhodené peniaze, že je to len kúsok, že ja som tam už predsa bol“. Svoje slová som oľutoval mnohokrát, keď sme prechádzali už neviem koľkou …dorf a ešte kus cesty pred nami. Konečne sme dorazili do kempu pod Hohe Wand. Človek po príchode nič iného nemohol ani čakať, samé české a slovenské značky, vlastne niet sa ani čomu čudovať. Vraj Rakušáci postavili tento kemp pre nás Čechoslovákov, lebo v minulosti každý kašľal na ubytko za rakúske ceny a prespával kade tade pri ceste, čo sa nepáčilo domácim. Netuším prečo 😀
Môj zoznamovací večer s našimi Žilinčanmi sa nakoniec ukázal byť viac-menej zoznamovací pre Rasťa, pretože vysvitlo, že som chalanov poznal zo spoločnej lyžovačky v Gruzínsku, kde sme spolu strávili desať náročných dní :D.
Deň prvý:
Ráno počasie tip top, po raňajkách sa vydávame pod skalu a vyberáme si pod skywalkom cestu Sonnenhur 6+. Nastupujem do cesty a prvé kroky hneď na rozcvičku začínajú byť náročné a ešte k tomu vyšmýkané. Jediné pozitívum je husté cvakanie expresov, miestami dokonca až príliš otravné. Zvyšok cesty celkom fajn, hore dolez po ferate. Perlička cesty bola, že v tretej dĺžke Rasťovi padlo reverzo a skoro trafilo do hlavy Karola, ktorý liezol rovno za nami, čo večer Rasťo musel zachraňovať nejedným pivkom. Na vrchole jedlo, voda a čakáme na našich Žilinčanov. Tí však v nedohľadne a tak si s Rastom vravíme, „no čo dáme ešte jednu“.
Premotivovaní a plní elánu stopujeme. Nad naše očakávanie hneď prvé auto zastavuje a odvážame sa na parkovisko pod skalu, odkiaľ šliapeme pod nástup totenköpfl na cestu Superspur. Po prvej dĺžke to vzdávame pre veľké množstvo lezcov a jeden spoločný štand. Tak si vravíme, dnešnú povinnosť sme si splnili, a spokojne odchádzame. Rasťo dostal nápad ako ešte dnešný deň zúžitkovať, tak ho veziem hore na Hohe Wand priamo k štartovačke na padáky.
Večer v kempe nás čaká pivko a gitara. Chalani si vychutnávajú klobásy a salámu, no keďže je Veľký piatok, ja som sa zaprel a dávam si dnes bezmäsité mandarinky z konzervy do tela 😀
Deň druhý: Rasťo sa rozhodol, že chce ísť lietať, tak zháňam spolulezca. Našiel som Karola, ktorý bo ochotný ísť niečo ťažšieho ako 6+. Dostávame sa rovno pod skywalk na cestu Dir. Sonnenuhrwand 7+.
Cesta je veľmi pekná, lezenie po kolmej platni s dobrými chytmi. Kľúčovú dĺžku za 7+ lezie Karol. Jej problémom bol boulder krok, ktorý nebol technicky náročný. V kroku bolo potrebné naskladať sa do kútika a skočiť do madla pod borhákom, čo vlastne začal byť morálový 7+ ťažký problém. Cesta končila ľahkým dolezom. Hore na chate dávame vytúžené pivo a klobásu s oblohou. Na našu zaslúženú lenivosť Rasťo pre nás prišiel a zviezol nás nadol.
Tretí deň: Ďuro nemá s kým liezť, tak sme sa nad ním zľutovali a berieme do trojky. Rasťovi vravím, „dnes máš svoj deň, budeš robiť ťahača ja dnes oddychujem“. Po raňajkách sa vyberáme pod nástup totenköpfl a volíme si cestu Totenköpflsteig za 6. Lezenie pekné až na kút, ktorý bol šmykľavý ako podlaha v mcdonalde. Vyžadovalo to využiť všetky časti svojho tela len nato, aby človek nevypadol. Vtedy Ďuro zhodnotil, že je čas vymeniť exhibicionistický outfit za viac lezecký a tak oblieka aspoň tričko a sťahuje kraťasy.
Cestou hore Ďuro strašne nadáva a nám je jasné, že už je v tom strašnom komíne. Po doleze na vrchol sa však dozvedáme, že si do zadku vysypal vrecko s mádžom 😀 Ako odmenu za dnešný výkon si dávame na chate pivko a cestu dole tentokrát absolvujeme po svojich.
Večer sa rozhodujeme, či ostávame aj na pondelok, počasie má byť ešte fajn. S Rasťom sme sa opäť zhodli že keby sme tu mali bajky ostávame, lezenia máme tak akurát. Bolo dohodnuté, večer spíme doma. Štvrtý deň dávame čil bajkovačku po okolí Novej Dubnice.
Keď tak nad tým rozmýšľam, aj pôst som v piatok dodržal, aj v chráme liehovu som pobudol, aj som si takú lezeckú krížovú vystúpal, aj som Rasťa videl zostupovať z oblohy (s padákom), nakoniec si ma tá Veľká Noc predsa len našla.
