Na tento rok sme v Tatrách naplánovali až 3 letné klubové akcie. Prvá v poradí bola na Zbojníckej chate. Nakoniec sa nazbieralo 9 členov a tradične hosťujúca Ada Tomková :). Oslovil som účastníkov o pár riadkov a fotky. Trošku obšírnejšie sa toho chopil Mišo Ulický a jeho „Ten krát po prvé“ a pár postrehov a zážitkov opísal aj Kubo Matlák.
„Ten Krát po prvé“ – Mišo
Keď prišla prvá informácia o plánovaných letných akciách, tak som si povedal, že tento rok bude ten rok. Ten rok, kedy sa konečne odhodlám v Tatrách liezť nielen ako doplnok na druhom konci, ale konečne aj ako prvolezec. S blížiacim sa termínom odchodu narastalo aj moje napätie a neistota, tak som sa začal pripravovať na skalkách a začal som liezť aj veci, kde bola hlavným faktorom hlava. Tú mám veru ťažkú, preťažkú a nechce ma pustiť liezť ťažšie veci. Zrazu prišiel mail s informáciou, že Rasťo, moja doterajšia opora v Tatrách, asi nepôjde. To ste mali vidieť tu mobilizáciu pred odchodom. Bolo jasné, že sa to stane. Že budem musieť na tom prvom konci liezť. S Ferim sme preradili na vyšší stupeň, pozháňali výbavu, vypýtali rady a … Rasťo sa rozhodol, že pôjde. Trochu naštrbil odhodlanie, ale už tomu nemohol zabrániť. Vybehli sme na Zbojnícku chatu ako kamzíky (niekto ako zdravý kamzík, niekto ako kamzík tesne pred infarktom) a po večeri zahájili bojovú poradu. Nejako nás bolo totiž na to lezenie veľa a prvolezcov málo. Takže sme hľadali optimálnu cestu, kam ísť. Až po raňajkách skrsol nápad ísť ako dve trojice na Streleckú vežu – Ľavý pilier (III-IV). Podľa popisu by mal byť v pohode aj pre mňa, takže prečo nie? Nástup pod stenu je vlastne najprv zostup, pol cesty sa ide dolu, pol cesty hore. Celé v pohode, len po príchode pod stenu začalo fúkať a fúkať a tak nás do donútilo nahodiť na seba goráčky. Napätie vo mne začalo narastať, predsa len je jedna vec rozmýšľať nad cestou a druhá ju aj vidieť naživo.
Našťastie je prvá dĺžka už od pohľadu príjemne chodivá, takže bolo jasné. Dnes je ten deň. Pre zjednodušenie išli prví skúsenejší tatranské lezci – Aďa ako prvolezec a na druhom konci Darina s Ferim. Hľadali a vyberali cestu a ja som sa tak mohol sústrediť na čisto lezecké činnosti – zakladanie, pripravovanie štandov, istenie, …
No musím povedať, že tak ako som sa toho obával, tak som sa mýlil. Prvá dĺžka išla ako po masle,
liezol som si v pohodičke a užíval si to. Na novučičkom štande sme síce trochu chaosili, pretože prvá
trojica ešte bola tam, ale všetko prebehlo bez problémov a mohli sme sa pripravovať na ďalšie
lezenie.
Podľa popisu sme vedeli, že v strede cesty by sme sa vraj mali odkloniť od nákresu a alternatívnou cestou, ale očividne sme ju prepásli. Na rovnej línií sa síce blýskal novo osadený istiaci bod, ale podľa prvej trojice to obtiažnosťou vraj nesedelo. Takže sme sa vybrali traverzovať na alternatívnu líniu. Traverz bol asi ten najviac stresujúci zážitok z celej cesty. Človek si tak v „pohode“ lezie, založí frienda a potom zistí, že celá pekne vyzerajúca platňa duní ako basový bubon. Pri bližšom pohľade to veru nevyzeralo na to, že by ma to udržalo, takže naspäť a okolo. Ach. Klepal som sa ako ratlík, ale nevzdal som to a podarilo sa nájsť inú cestu. Potom už cesta pokračovala celkom fajn, vyberali sme leziteľnú trasu a postupne sa prebojovávali ďalej a ďalej. Síl pomaly ubúdalo, predsa len stres spôsobil, že som toho niekedy zakladal viac ako bolo treba a potom ťahať to lano bol boj. To bolo snáď najťažšie z celej cesty. A keď sa mi ešte na poslednej
dĺžke, asi 10 metrov od konca, dostalo pod kameň, tak som sa už skoro rozplakal. Tak som si trochu
zanadával pri ťahaní, ale nakoniec sa to podarilo a dostali sme sa až hore.
Prišli sme tam, sadli si na kameň a ja som mohol v kľude vypnúť a užiť si naplno ten pocit z toho, že
sa mi to podarilo. Zvládol som to. Som neskutočne rád, že som dokázal vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Niekedy až neverím, ako som sa z človeka, ktorý sa klepe aj na vyššom rebríku, postupne prebojoval za tých pár rokov na lezca. Takého zatiaľ maličkého, III-IV nie je až také ťažké, ale je to začiatok. A začiatky sú ťažké, ale vždy sú krásne.
PS: Rady pre amatérov ako som ja.
– Štuple do uší by mali byť v batohu ako povinná výbava
– Zakladajte s rozmyslom. Bezpečnosť je jedna vec, ale trenie lana je veru veľmi únavné a lezie sa oveľa ťažšie
– Ľavý pilier lezte rovno, nemá zmysel traverzovať. Užite si nové štandy.
Mišo
…………………………………………………………………………………………………………………………..
Ďalšieho mládenca príhody a skúsenosti z mailu od Kuba 🙂
No a šplhali sme s Marekom prvý deň na Širokú vežu – Motyka – najlepšia cesta jakú som v Tatrách šplhal (moc toho ale nemám v Tatrách polezene
) a prvá cesta čo sme s Krocanom liezli úplne po vlastnom, okrem štandov, tie tam boli. Lezenie v celkom pevnej skale (!) Trochu som sa aj posral, lebo som naliezol do ťažšieho previsu, kde sa nedalo nič založiť a po hodine špekulácii keď som sa konečne odhodlal to preliepať, mi ta „celkom pevná skala“ s tým najlepším chytom ostala v ruke 
… Najtazsie miesta boli za 5, tak mi to nedalo a po hodine kukám do sprievodcu a ten previs, kde som zbytočne špekuloval sa obchádza 
ja k…. Nevadí poučenie – lepšie si naštudovať cestu, alebo zlepšiť morál
Cesta krasTna – sokoliky,sparky barsco.
Z toho biedneho materiálu na istenie, ktorý máme s Krocanom, mi ten blbý Krocan po ceste zahodil do doliny par zaglavcov
Druhy deň Javorový štít, Keleho pilier bola pohoda, štandy, občas borhák, zlanenie tou istou cestou dole – kde sa nám s uzlom seklo lano, tak sme museli po ňom vyšplhať hore… krása, vydrbané dvojičky
Parádny výlet, Díky za vybavenie, díky všetkým účastníkom zájazdu a dííky za vydarene počasie!
Kubo
Už len nabudúce nenavešať na seba všetok materiál v izbe, ale pekne do batôžka ;). Alebo sa už rovno v izbe naviazať :D.
……………………………………………………………………………………………………………………………
Vylezené cesty:
Strelecká veža, Ľavý pilier, III-IV – Ada T., Darina Z., Fero N.; Michal U., Miška M., Rasťo K.
Javorový štít, Rebrom na V vrchol (Keleho pilier), 5 – L. + A. Jamborovci; Rasťo K., Fero N.; Jakub M., Marek V.
Široká veža, Klasická cesta. IV-V – L. + A. Jamborovci
Široká veža, Motykova cesta, V – Jakub M., Marek V.
