Arno Puškáš vo svojom sprievodcovi píše, že zdolanie južnej steny Žabieho koňa vo svojej dobe znamenalo veľmi veľa. Náš výstup na Žabáka o viac ako sto rokov neskôr pre tatranské horolezectvo znamená už o čosi menej ale o to dôležitejší bol pre mňa.
Môj vzťah k tomuto štítu trvá už bezmála 20 rokov. Začal sa v roku 2005 keď členovia Skoby pôsobili na Popradskom plese v rámci horolezeckého týždňa. S otcom sme počas neho vyliezli peknú klasickú cestu rebrom na Volovku (III), neskôr menej peknú trojku Komínom Komarnického na Malý Ošarpanec. Nadobudol som pocit, že nastal správny čas absolvovať “lezeckú maturitu” – ako sa o ceste východným hrebeňom na Žabieho koňa častokrát rozpráva. Dve družstvá, Peťo s Radom a ja s Marošom spolu šľapali Mengusovskou dolinou, vyliezli nástupovými žľabmi/komínmi, prešli širokou terasou až ku zlaňáku do Žabieho sedla – začiatku hrebeňa. Peťo s Radom začali prví, my sme mali byť v tesnom závese. Po chvíli zvažovania sme to otočili a spoločne zostúpili späť na Popradské pleso. Nebola podmienka.
V auguste 2021 boli Skobáci opäť na Popradskom plese a ja som zacítil svoju príležitosť. Pozitívnu odozvu som však nedostal. „Blbosť!“ „Krátka, ľahká cesta s dlhým nástupom a zlým zostupom“, „neoplatí sa“, počul som zo všetkých strán. Preto som na to skúsil ísť podprahovo. Celú izbu som polepil výtlačkami horolezeckého sprievodcu s náčrtom tejto klasickej hrebeňovky. Naša izba vyzerala ako vchodové dvere paneláku polepené inzerátmi. Každý však dostal príležitosť pozrieť si v kľude všetky atribúty túry bez vplyvu demotivujúcich rečí. Výsledok bol však na moje prekvapenie rovnaký. Žabí kôň opäť odolal.
V lete 2022 som na schôdzu opäť prišiel s nápadom, že by nebolo úplne od veci vyliezť Žabáka. Konečne som dostal jeden seriózny prísľub. Bol v tom, ako to už v takýchto prípadoch častokrát býva, háčik. Podmienkou Martinovej účasti na výstupe sa mali stať moje zásnuby. To obťažnosť túry prudko zvýšilo a Žabák v tento rok opäť odolal.
Prišlo leto 2023. S Tomášom v bivaku varím večeru a chystáme plán na ďalší deň. Po vylezení hrebeňa Ošarpancov sme chceli už len pobaliť všetky veci a presunúť sa cez Kohútika na Chatu pod Rysmi, neskôr v Kotline Žabích plies odložiť nepotrebnú výstroj a v prípade správnej konštelácie vystúpiť na Žabáka. Tentokrát som však už tak svedomito nachystaný nebol. Kópie sprievodcu som nechal doma a mobilný signál sa do kotliny cez okolité štíty nepredral. Obaja sme rámcovo vedeli kade ísť ale z nejakého dôvodu sme boli presvedčení, že do Žabieho sedla vedie chodecký terén. Taký sme však nenašli a radšej išli na pivo. Výstup sme odložili na neurčito.
September 2024. Prichádzam na schôdzu a Vlado na mňa medzi dvermi vyhrkne, že sním idem do Tatier. Ani som ho nestihol odmietnuť a už bol preč. Štvrtok sa ozval znova, navrhol Žabáka a automaticky som musel súhlasiť. Hovorili sme o spoločnom podniku už dlhšie a asi prišiel ten správny čas. Plán bol (opäť) veľmi smelý. V noci príchod na Popradské pleso, ráno výstup do Dračej doliny, preliezť Človečinu na Zadný Popradský zub, po hrebeni prejsť na Kôpky, zostúpiť do dolinky pod Váhou, po červenej presun k Žabím plesám a odtiaľ na Žabieho koňa.
Septembrové rána sú už v Tatrách studené, budíme sa pokrytí srieňou. Trochu sa rozhýbeme, naraňajkujeme a ôsmej vyrážame. Opäť sa potvrdila moja hypotéza, že nech sa človek nachystá a ponáhľa hocijako, skôr ako ôsmej sa z chaty vyraziť nedá. Zakrátko stojíme pred prvou dĺžkou Človečiny. Cesta je to krásna, v položených platniach, charakterom podobná našej Kršlenici. Podobným spôsobom je aj odistená čo v tatrách pôsobí trochu nepatrične a kúsok uberá na celkovom zážitku.
Na hrebeni sme obuli tenisky a prebehli na Kôpky. Od Žabích plies sa tiahol had Rysuchtivých ľudí. Niet divu. Dokonalé počasie a víkend je tvrdá kombinácia pre obsluhu Chaty pod Rysmi. Nám sa podarilo vábeniu čapovaného piva odolať a čoskoro sme sedeli nad Žabím sedlom. Pred nami sa s hrebeňom pasovalo zopár dvojíc a tak sme vytrvalo čakali. Nakoniec pauza veľmi nevadila, konečne sme mali sme čas najesť sa. Prekvapilo ma Vladove avokádo, ktoré som ešte na túre nikoho jesť nevidel. Týmto krokom povýšil horolezecké gastro zasa o priečku vyššie. Zlanili sme do sedla. Vlado začal liezť prvý, bavil sa pohybom na krásnom hrebeni. Dvojica pred nami šla pomalšie a tak Vlado pre skrátenie dlhej chvíle zaisťoval všetko čo sa dalo. O to menej bavilo mňa všetko toto istenie vyťahovať.
Kolmý úsek prechodu na horného koňa vyžadoval prekrok na exponovanú Poľskú stranu hrebeňa. Trikrát som sa rozdýchal, pregúlil očami a prevalil telo nad hlbokú priepasť.
Po tomto úseku už bol zvyšok hrebeňa hračka a onedlho sme si podali ruky na vrchole. Troma krátkymi zlaňákmi sme zostúpili do Vyšného Žabieho sedla odtiaľ peši nepríjemným chodníkom až do kotliny, kde konečne zasyčala zaslúžená plechovka piva.
Ďakujem Vladovi za športovo intenzívny víkend, a že bol mojím parťákom pri prelezení môjho dlhoročného projektu.😊
